|
Foi ele que propôs a Força de Emergência das Nações Unidas para controlar a crise do Suez e ganhou o Prémio Nobel em 1957. Juntamente com o Professor Martino, um grande defensor da unidade europeia (e pai do actual Ministro da Defesa italiano, Antonio Martino), eram representantes eminentes das nações mais pequenas.
|
|
Un precedente de los Sabios fue el Comité de los Tres, también denominado de "Los Tres Sabios", creado en 1951 para proponer medidas que permitieran aumentar la producción militar de los países miembros sin comprometer su reconstrucción económica. Hay que tener cuenta que todas las personas elegidas para esta delicada misión eran representantes de alguna de las principales potencias -W. Averell Harriman, coordinador de EEUU para el Programa de Recuperación Europeo, Sir Edwin Plowden, importante empresario británico, y Jean Monnet, el más famoso economista francés. Por vez primera las necesidades militares, las capacidades económicas y las limitaciones políticas de la OTAN se examinaron de forma conjunta para ayudar a diseñar estrategias adecuadas. El momento de la creación del Comité fue una consecuencia del reconocimiento por parte de la administración Truman de que la cooperación europea tendría un efecto beneficioso sobre la actitud del Congreso respecto a futuras ayudas al exterior.
|
|
Halvard Lange, Gaetano Martino, som var formand, og Lester Pearson havde alle en lang historie med stærk tilknytning til NATO. Lange havde klart været den mest indflydelsesrige person i Skandinavien og argumenteret for, at Norge og Danmark skulle med i 1949, i stedet for at knytte an til en nordisk alliance med Sverige. Pearson havde underskrevet Den Nordatlantiske for Canada og ledet den canadiske delegation til FN fra 1948 til 1957. Han foreslog en FN-udrykningsstyrke til at kontrollere Suez-krisen og vandt Nobels Fredspris i 1957. Professor Martino, som var førende talsmand for europæisk enhed (og far til Italiens nuværende forsvarsminister, Antonio Martino), var den tredje af tre imponerende repræsentanter for de mindre lande.
|
|
Halvard Lange, Gaetano Martino, formannen, og Lester Pearson hadde alle en historie med sterk tilknytning til NATO. Lange hadde uten tvil vært den mest innflytelsesrike person i Skandinavia som talte for at Norge og Danmark skulle bli med i NATO i 1949, i stedet for å delta i en nordisk allianse med Sverige. Pearson hadde underskrevet Den nord-atlantiske traktat for Canada, og var sjef for den kanadiske delegasjonen til FN fra 1948 til 1957. Han foreslo at en krisestyrke opprettet av FN skulle kontrollere Suez-krisen, og vant Nobels fredspris i 1957. Sammen med professor Martino, en ledende talsmann for europeisk enhet (og far til Italias nåværende forsvarsminister Antonio Martino) var de imponerende representanter for de mindre landene.
|
|
Precedensom pre Múdrych mužov bol Výbor troch, taktiež nazývaný „Traja múdri muži“, ktorý bol vytvorený v roku 1951, aby poskytol odporúčania k rozvoju vojenskej výroby v členských štátoch bez negatívneho dopadu na rekonštrukciu ich ekonomiky. Stojí za poznamenanie, že všetky osobnosti, ktoré boli poverené touto delikátnou úlohou, zastupovali hlavné mocnosti – W. Averell Harriman, americký koordinátor Európskeho programu obnovy, prominentný britský priemyselník Sir Edwin Plowden a Jean Monnet, najuznávanejší francúzsky ekonóm. Poprvýkrát sa vojenské potreby, ekonomické možnosti a politické obmedzenia NATO mali analyzovať z komplexného pohľadu, s cieľom pomôcť formulovať adekvátne stratégie. Vymenovanie členov Výboru bolo načasované do doby, kedy administratíva prezidenta Trumana uznala, že spolupráca Európanov bude mať priaznivý vplyv na postoj Kongresu v otázke budúcej zahraničnej pomoci.
|
|
Прецедентом для створення комітету було формування “Комітету трьох”, також відомого як комітет “Трьох мудреців”, в 1951 році , завданням якого було вироблення рекомендацій щодо розширення військового виробництва в країнах Альянсу без завдавання шкоди процесу відбудови економіки цих країн. Варто зазначити, що для виконання цього делікатного доручення були обрані представники держав-лідерів: В. Еверелл Гарріман, американський координатор європейської програми відновлення, видатний британський фахівець з питань промисловості сер Едвін Плауден і Жан Монне, найвідоміший економіст Франції. Вперше було поставлено завдання провести комплексний аналіз військових потреб, економічних ресурсів та політичних обмежень НАТО і розробити конкретні рекомендації. Рішення щодо створення Комітету було пов’язано з тим, що саме в цей час адміністрація Трумена визнала: співпраця з Європою матиме позитивний вплив на ставлення Конгресу до надання зовнішньої допомоги в майбутньому.
|