|
|
. aga see ei ole telepaatia, ei ole must maagia. Ei, see on lihtsalt semantiline efektiivsus, kuna lihtsam on eristada kui defineerida. Lapsed hakkavad pihta prototüüpidega nagu "koer" ja "õun", seejärel avastavad õppimise teel, kuidas neid kasutatakse, mida loomad ja puuviljad tähendavad, kas mõiste X on lähem "koerale" või "õunale".
|
|
|
A fairly neutral approach to classification is the paradigmatic approach. It works independently of referent, definitions, etymology and observation, simply by testing which words can substitute for each other in the same context. For instance, the context "she sat down on a ...." will help to classify chair, sofa, stool, arm chair, bench as a similar type of thing ("sitting furniture"). And it may well be much easier to explain what a chair is by noting its purpose (to sit on) rather than define it precisely (how many legs? if any?). Nevertheless, each culture will have an idea about "the typical sitting tool", whether it's a chair or a tatami mat, and other sittables will be described by how they differ from a "normal" chair. Why? There is experimental psychological evidence that people structure their semantic landscape by lumping together concepts around so-called semantic prototypes. If you ask somebody to name a tool, it will be hammer in a very high percentage of cases, a musical instrument will be a violin, a number will be 7 ... but it's not telepathy, nor black magic. No, it's just semantic efficiency, because it is easier to distinguish than to define. Children start with prototypes like "dog" and "apple", then find out what animals and fruit means by learning, from usage, whether concept X is closer to "dog" or to "apple". Which is why for many children cats are dogs for a while (cute and furry), and tomatoes are apples (round and red).
|
|
|
L’approche paradigmatique est une approche plutôt neutre au problème de la classification. Elle fonctionne indépendamment des référents, des définitions, de l’étymologie et des observations, simplement en testant les mots qui peuvent se substituer les uns aux autres dans le même contexte. Par exemple, le contexte « Elle s’est assise sur un(e)… » va aider à déterminer que chaise, canapé, tabouret, fauteuil, banc sont des choses similaires (« meubles pour s’asseoir »). Il peut être bien plus facile d’expliquer ce qu’est une chaise en constatant son utilité (s’asseoir dessus) plutôt qu’en la définissant précisément (combien de pieds, s’il y en a ?). Néanmoins, chaque culture aura une idée différente de l’« objet typique pour s’asseoir », que ce soit une chaise ou un tatami, et les autres types de sièges seront définis par la manière dont ils diffèrent d’une chaise « normale ». Pourquoi ? Des expériences psychologiques suggèrent que les gens structurent leur conception sémantique du monde en regroupant les concepts autour de « prototypes sémantiques ». Si vous demandez à quelqu’un de citer un outil, ce sera un marteau dans la grande majorité des cas, un instrument de musique sera un violon, un nombre sera 7… mais ce n’est pas de la télépathie ou de la magie noire, ce n’est que de l’efficacité sémantique, parce qu’il est plus facile de distinguer que de définir. Les enfants commencent avec des prototypes comme « chien » et « pomme », et découvrent ce que sont les animaux et les fruits en apprenant, à l’usage, si un concept X est plus proche de « chien » ou de « pomme ». C’est la raison pour laquelle de nombreux enfants croient pendant un certain temps que les chats sont des chiens (mignons et poilus) et que les tomates sont des pommes (rondes et rouges).
|
|
|
Ein ziemlich neutraler Zugang zur Klassifikation ist der paradigmatische Ansatz. Er funktioniert unabhängig von dem Referenten, den Definitionen, der Etymologie und der Beobachtung, einfach durch das Ausprobieren, welche Wörter einander in demselben Kontext ersetzen können. Zum Beispiel hilft der Kontext "sie setzte sich auf ....", um die Begriffe Sessel, Sofa, Stuhl, Lehnsessel, Bank als ähnliche Dinge ("Sitzmöbel") zu klassifizieren. Und es ist eben viel leichter zu erklären, was ein Stuhl ist, wenn man seinen Zweck angibt (zum Draufsitzen) als wenn man ihn genau definieren wollte (Wie viele Füße? Wenn überhaupt welche?). Auf jeden Fall hat jede Kultur eine Vorstellung von dem "typischen Sitzgerät", ob es ein Sessel oder eine Tatami-Matte ist, und andere Sitztische werden beschrieben durch die Angabe, wie sie sich von einem "normalen" Sessel unterscheiden. Warum? Es ist ein experimenteller psychologischer Befund, dass Menschen ihre semantische Landschaft strukturieren, indem sie Begriffe um sogenannte semantische Prototypen herum zusammenstellen. Wenn du eine Person bittest, ein Werkzeug zu nennen, wird es in einem hohen Prozentsatz der Fälle der Hammer sein, ein Musikinstrument, dann ist es meistens die Geige, eine Zahl ist höchstwahrscheinlich die 7... aber es ist keine Telepathie, auch keine schwarze Magie. Nein, das ist einfach semantische Effektivität, denn es ist leichter zu unterscheiden als zu definieren. Kinder fangen mit Prototypen wie "Hund" und "Apfel" an, und finden dann heraus, was Tiere und Früchte bedeuten, indem sie durch den Gebrauch lernen, ob Begriff X näher bei "Hund" oder bei "Apfel" ist. Deshalb sind bei manchen Kindern für eine Weile auch Katzen Hunde (niedlich und mit Fell), und Tomaten sind Äpfel (rund und rot).
|
|
|
Una aproximación bastante neutral a una posible clasificación es la aproximación paradigmática. Funciona independientemente del referente, las definiciones, la etimología o la observación, simplemente comprobando qué palabras pueden sustituirse entre sí en el mismo contexto. Por ejemplo, el contexto "siéntate en..." nos llevará a elegir entre silla, sofá, banqueta, sillón, banco en cuanto que todos son el mismo tipo de cosa ("mobiliario para sentarse"). Además puede resultar más fácil explicar qué es una silla diciendo para lo que sirve (para sentarse en ella) que definiéndola con precisión (¿cuántas patas tiene? si es que tiene patas, claro). En cualquier caso, diferentes culturas tendrán distintas ideas de lo que es "la típica herramiente para sentarse", ya sea una silla o un tatami, y otros asientos serán descritos estableciendo sus diferencias con respecto a la silla "normal". ¿Por qué? Hay evidencias sicológicas, establecidas a través de experimentos, de que las personas extructuran su campo semántico agrupando conceptos alrededor de un, así llamado, prototipo semántico. Si le pides a alguien que te diga el nombre de una herramienta, será un martillo en la mayor parte de los casos, un ejemplo de instrumento musical será un violín, un número será el 7... pero no se trata de telepatía ni de magia negra. Es simplemente, eficacia semántica, porque resulta más fácil distinguir que definir. Los niños empiezan con prototipos como "perro" o "manzana", después descubren qué animal y fruta quieren decir gracias al aprendizaje, el uso, si el concepto X se acerca más a un "perro" o de una "manzana". Esta es la razón por la que para muchos niños los gatos son perros durante un tiempo (graciosos y peludos), y los tomates son manzanas (redondos y rojos).
|
|
|
Un approccio abbastanza neutrale per una possibile classificazione è l'approccio paradigmatico. Funziona indipendentemente da referente, definizioni, etimologia od osservazione, semplicemente comprovando che le parole possano sostituirsi all'interno dello stesso contesto. Ad esempio, il contesto "lei si sedette su ..." ci porterà a scegliere tra sedia, poltrona, divano, sgabello, panchina in quanto queste parole rappresentano tutte lo stesso tipo di oggetto ("mobili per sedersi"). Per di più potrebbe essere più semplice spiegare cosa sia una sedia spiegando a cosa serve (per sedersi) piuttosto che tentare di descriverla con precisione (se ha le gambe, quante ne ha?). In ogni caso, diverse culture avranno idee differenti su ciò che è "il tipico oggetto per sedersi", che si tratti di una sedia o un tatami, o altre sedute sarà descritto specificando le differenze rispetto a una sedia normale. Perché? Ci sono prove psicologiche sul fatto che le persone strutturino il loro campo semantico raggruppando i concetti intorno al cosiddetto prototipo semantico. Se si chiede qualcuno di citare un utensile, nella maggior parte dei casi sarà un martello, un esempio di strumento musicale sarà un violino, un numero il 7 ... ma non si tratta né di telepatia né di magia nera, è solo efficienza semantica, perché è più facile distinguere che definire. I bambini iniziano con prototipi come "cane" o "mela", poi scoprono a quale animale e frutto corrispondono attraverso l'apprendimento, l'uso, se il concetto X si avvicina più a un cane o a una mela. Per questo motivo per molti bambini i gatti sono cani (carini e pelosi), e i pomodori sono mele (rotondi e rossi).
|
|
|
Een vrij neutrale aanpak voor de indeling is de paradigmatische benadering. Die werkt onafhankelijk van referent, definities, etymologie en observatie, simpelweg door te testen welke woorden elkaar kunnen vervangen in dezelfde context. Bijvoorbeeld, de context "ze ging zitten op een ...." zal helpen om stoel, bank, stoel, fauteuil, bank als een vergelijkbaar soort dingen ("zitmeubel") te classificeren . En het kan veel gemakkelijker uit te leggen zijn wat een stoel is met het vaststellen van het doel (om op te zitten) in plaats van het precies te definiëren (hoeveel poten? als er al zijn?). Toch zal elke cultuur een idee over "het typische zit-tuig" hebben, of het nu een stoel, een tatami mat, of een andere zittuig wordt beschreven door hun verschil met een "normale" stoel. Waarom? Er is experimenteel psychologisch bewijs voor, dat mensen hun semantisch landschap structureren door samengeballen van concepten rond zogenaamde semantische prototypes. Als je iemand vraagt om een werktuig te noemen, zal het een hamer zijn in een zeer hoog percentage van de gevallen; een muziekinstrument zal een viool zijn, een nummer zal een 7 zijn ... maar het is geen telepathie of zwarte magie. Nee, het is gewoon semantische efficiëntie, omdat het gemakkelijker is om onderscheid te maken dan te definiëren. Kinderen beginnen met prototypes als "hond" en "appel", om er dan achter te komen wat dieren en fruit betekenen door te leren van uit het gebruik, of begrip X dichter bij "hond" of bij "appel" is. Daarom zijn voor veel kinderen katten voor een tijdje honden (schattig en harige) en zijn tomaten appels (rond en rood).
|
|
|
Сравнително неутрален подход за класифициране е парадигматичният подход. Той работи независимо от референт, дефиниции, етимология и наблюдение, просто чрез проба кои думи могат да заместят всяка друга в същия контекст. Например контекстът "тя седна на един..." ще помогне да се класифицират стол, диван, табуретка, фотьойл, пейка като подобен тип неща (мебели за сядане). И може да се окаже много по-лесно да се обясни какво е стол, като се отбележи неговото предназначение (за сядане), вместо да ако се дефинира точно (колко крака? ако има такива?). Независимо от това, всяка култура ще има представа за "типичен предмет за сядане", независимо дали това е стол или татами, а другите предмети за сядане ще бъдат описвани чрез това как се различават от един нормален стол. Защо? Налице са експериментални психологически доказателства, че хората структурират своя семантичен пейзаж чрез смесване на понятията около т.нар семантични прототипи. Ако попитате някого да назове само инструмент, това ще бъде чук в много голям процент от случаите, музикалният инструмент ще бъде цигулка, числото ще бъде 7... но това не е телепатия, нито черна магия. Не, това е просто семантична ефективност, тъй като е по-лесно да се прави разлика, отколкото да се определя. Децата започват с прототипи като "куче" и "ябълка", след това разбират значението на думите "животни" и "плодове" чрез учене, чрез употреба, съпоставяйки дали концепцията X е по-близо до "куче" или до "ябълка". Това е причината за много деца котките да са кучета за известно време (сладко и пухкаво), а доматите са ябълки (кръгли и червени).
|
|
|
Dosta neutralan pristup klasifikaciji je paradigmatičan pristup, koji funkcionira neovisno o referencijama, definicijama, etimologiji i promatranju, jednostavno testirajući koje riječi mogu zamijeniti jedna drugu u kontekstu. Npr. kontekst "Ona je sjela na..." će pomoći da klasificiramo stolica, sofa, fotelja, klupa, tabure kao slične vrste stvari ("dio pokućstva za sjedenje"). I vjerojatno je lakše objasniti što je stolica opisujući njenu funkciju (sjediti na njoj) nego definirajući koncept precizno (Koliko ima nogu - ako ih uopće ima?). No svaka kultura ima vlastite ideje o tome što je tipičan dio pokućstva za sjedenje, da li stolica ili možda tatami-hasura a druge sjedalice se opisuju prema tome koliko se razlikuju od "normalne" sjedalice. Zašto? Postoje psihološke indikacije da ljudi strukturiraju semantička polja grupirajući mnogo pojmova oko osnovnog tzv. semantičkog prototipa. Ako zatražte da netko misli na oruđe, pomislit će na čekić u visokom postotku slučajeva, glazbeni će instrument vjerojatno biti violina, a broj će biti 7 itd. No ne radi se o telepatiji niti o crnoj magiji. Ne, jednostavno se radi o semantičkoj efikasnosti jer je lakše razlikovati nego definirati. Djeca započinju prototipovima kao "pas" i "jabuka", zatim shvate što stvarno znači "životinja" i "voće" učenjem, upotrebom da li je koncept X bliži "psu" ili "jabuci". To objašnjava zašto su mačke za mnoge mališane psi tokom nekog vremena (slatki i paperjasti) a rajčice su jabuke (okrugle i crvene).
|
|
|
En rimelig neutral tilgang til klassifikationsproblemet er den paradigmatiske metode. Den fungerer uafhængigt af definitioner, etymologi og observation, udelukkende ved at teste hvilke ord der kan stå ind for hinanden i samme kontekst. Fx kan konteksten "Hun satte sig på en/et ..." hjælpe med at klassificere stol, sofa, skammel, lænestol og bænk som en beslægtet klasse ting ("siddemøbler"). Og det kan være nemmere at forklare hvad en stol er ved at beskrive dens anvendelse (at sidde på) snarere end præcist at definere objektet (hvor mange ben? om nogen overhovedet?). Alligevel vil hver kultur have en forestilling om "det typiske siddemøbel", være det sig en stol eller en tatami-måtte, og andre sidde-redkaber vil blive beskrevet igennem hvordan de adskiller sig fra den "normale" stol. Hvorfor? Eksperimentelle psykologiske undersøgelser peger på at mennesker strukturerer det semantiske landskab ved at gruppere koncepter omkring såkaldte semantiske prototyper. Hvis man ber nogen om at nævne et værktøj, vil det være en hammer med en relativ høj sandsynlighed, et musikinstrument vil være en violin, et tal bliver 7 ... men der er ikke tale om telepati eller sort magi. Nej, det er bare semantisk effektivitet, fordi det er nemmere at skelne eller sammenligne end at definere. Børn starter med prototyper som "hund" og "æble", og finder så senere ud af hvad der menes med "dyr" og "frugt" - ved at lære, af de voksnes sprogbrug, om et givent koncept er tættere på henholdsvis "hund" eller "æble". Metoden er foklaringen på hvorfor mange småbørn kalder katte for hunde for en tid (sød & pelset), eller tomater for æbler (rund & rød).
|
|
|
Az osztályozáshoz egy viszonylag semleges megközelítés a paradigmatikus. Ez a referenciáktól, definícióktól, etimológiától és megfigyeléstől függetlenül működik, azt nézi, hogy mely szavak képesek helyettesíteni egymást egy adott környezetben. Vegyük például a "leült egy ...." környezetet, ez segít besorolni a szék, kanapé, karosszék, fotel, pad szavakat hasonló típusú dolgokba (ülőbútorok). És lehet, hogy sokkal könnyebb elmagyarázni, mi a szék, ha rámutatunk a céljára (amire ráülünk), mintha megpróbálnánk pontosan meghatározni (hány lába van? ha egyáltalán van?). Ugyanis minden kultúrának van valamilyen elképzelése a tipikus ülő alkalmatosságról, akár ez szék vagy tatami szőnyeg, és egyéb ülő alkalmatosságokat úgy lehet leírni, hogy miben különböznek egy normál széktől. Miért? Van rá kísérleti pszichológiai bizonyíték, hogy az emberek a szemantikai térképüket úgy alakítják ki, hogy a fogalmaikat ún. szemantikai prototípusok köré csoportosítják. Ha megkérdezünk valakit, hogy nevezzen meg egy eszközt, akkor az esetek többségében a kalapácsot fogja mondani, hangszerként a hegedűt, számként a hetet... és ez nem telepátia vagy fekete mágia. Nem, ez mindössze szemantikai hatékonyság, ugyanis könnyebb megkülönböztetni, mint meghatározni. A gyerekek is olyan prototípusokkal kezdik, mint "kutya" és "alma", s csak utána fedezik fel, hogy mit jelent az állat és a gyümölcs, a használatból tanulják meg, hogy egy X fogalom a kutyához vagy az almához van közelebb. Ezért van az, hogy sok gyerek számára a kezdetben a macska is kutya (aranyos és szőrős), és a paradicsom pedig alma (kerek és piros).
|
|
|
Pakankamai neutralus požiūris į klasifikacijas - paradigmatinis. Jis veikia nepriklausomai nuo kalbančiojo, apibrėžimų, etimologijos, stebėtojo tiesiog tikrinant bandymų būdu, kurie žodžiai gali pakeisti vienas kitą tame pačiame kontekste. Pavyzdžiui, kontekstą : "ji sėdo į ..." padės suklasifikuoti kėdė, krėslas, sofa, taburėtė, suolas kaip vieno tipo daiktai ("baldai sėdėjimui"). Taip lengviau paaiškinti, kas yra kėdė pagal paskirtį (sėdėjimui ant jo), vietoj jo tikslaus aprašymo (kiek kojų? Ar išvis jos yra?) Tuo labiau, kad kiekviena kultūra turi savo idėją apie tai, kas yra tipiškas prietaisas skirtas sėdėjimui, nesvarbu, ar tai kėdė, ar tatamis, o kiti baldai bus aprašomi tiek kiek jie skiriasi, nuo "įprasto sėdėjimo prietaiso". Kodėl? Yra eksperimentiniai psichologiniai įrodymai, kad žmonės struktūrizuoja savo semantinę aplinką, apjungdami sąvokas aplink taip vadinamus semantinius prototipus. Jeigu jūs paprašysite ką nors įvardinti darbinį instrumentą, didžioji dauguma įvardins plaktuką, muzikinis instrumentas bus smuikas, skaičius - septyni... tai ne telepatija ir ne juodoji magija. Tai - tiesiog semantinis produktyvumas, nes yra paprasčiau atskirti, negu nustatyti. Vaikai pradeda nuo tokių prototipų kaip "šuo" ir "obuolys", po to jie suvokia, ką reiškia "gyvūnai" ir "vaisiai", klausydami pirminių būdu, lygindami sąvoką X pagal jo artumą "šuniui" arba "obuoliui". Dėl tos priežasties daugumai vaikų katinai yra šunys (nes jie įdomūs ir pūkuoti), o pomidorai yra obuoliai (nes apvalūs ir raudoni).
|
|
|
Neutralny sposób grupowania wyrazów pod względem znaczenia stanowi klasyfikacja paradygmatyczna. Jest ona niezależna od desygnatu, definicji, etymologii i obserwacji, dokonuje się po prostu jej poprzez sprawdzanie, które wyrazy mogą się zastępować w tym samym kontekście. Na przykład wspólny kontekst „ona usiadła na…” umożliwia traktowanie krzesła, kanapy, stołka, fotela, ławki jako obiektów podobnych („meble do siedzenia”). I o wiele łatwiej można wyjaśnić, czym jest krzesło, poprzez podanie jego funkcji (do siedzenia), niż poprzez próbę precyzyjnego definiowania (czy ma nogi? ile?). Niemniej jednak, każda kultura ma swoje wyobrażenia dotyczące „typowego sprzętu do siedzenia”. Może to być np. krzesło lub mata tatami, a inne obiekty służące do siedzenia będą opisywane na zasadzie podawania różnic między nimi a „normalnym” np. krzesłem. Dlaczego? Istnieją dowody pochodzące z badań psychologicznych, że ludzie organizują semantyczny krajobraz poprzez grupowanie pojęć wokół tzw. semantycznych prototypów. Wiele osób na prośbę o podanie jakiegoś narzędzia wymieni młotek, w przypadku instrumentów muzycznych – skrzypce, a jeśli chodzi o liczby – 7. Takie przewidywania to nie telepatia ani czarna magia, tylko kwestia skuteczności, łatwości określonych operacji semantycznych: łatwiej jest rozróżniać niż definiować. Dzieci zaczynają od posługiwania się takimi prototypami, jak „pies” i „jabłko”, dopiero potem dowiadują się, czym są zwierzęta lub owoce, ucząc się na podstawie użycia językowego, czy dane pojęcie X jest bliższe „psu” czy „jabłku”. To właśnie dlatego dla niektórych dzieci przez pewien czas koty są psami (bo dzielą z nimi cechy: milutki i futrzasty), a pomidory są jabłkami (okrągłe i czerwone).
|
|
|
Un acces aproape neutru la clasificare este abordarea paradigmatică. Ea funcţioneză independent de referent, de definitţii, de etimologie şi de observaţie, pur şi simplu prin testare, care cuvinte se pot înlocui unele pe altele în acelaşi context. De exemplu ajută contextul "ea s-a aşezat pe....", pentru a clasifica noţiunile fotoliu, canapea, scaun, taburel, bancă ca obiecte asemănătoare(« mobilă pentru şezut »). Şi este mult mai uşor de explicat, ce este un scaun, în ce constă utilitatea lui(pentru aşezarea pe el) decât să vrei să-l defineşti exact (Câte picioare? Dacă câte?). În orice caz fiecare cultură are o reprezentare despre "instrumentul de şedere tipic", dacă este un fotoliu sau o saltea tatami, şi alte mese de stat se descriu cu menţionarea cum se deosebesc de un fotoliu "normal".De ce? Experienţele psihologice sugerează că oamenii structurează concepţia lor semantică regrupând-adunând conceptele în jurul « prototipelor semantice ».Dacă întrebaţi-rugaţi pe cineva să numească un instrument, el va fi într-un procent ridicat, un ciocan, un instrument muzical, de cele mai multe ori vioara, o cifră este foarte probabil 7...dar nu este vorba de telepatie, nici magie neagră. Nu, este pur şi simplu eficacitate semantică, căci este mai uşor să deosebeşti-distingi, decât să defineşti. Copiii încep cu prototipele precum "câine" şi "măr" descoperind apoi ce sunt animalele şi fructele prin învăţare, utilizare, dacă noţiunea X este mai aproape de "câine" sau de "măr". De aceea, la unii copii pentru o perioadă sunt pisicile câini (drăgălaşe şi cu blană), şi roşiile sunt mere (rotunde şi roşii).
|
|
|
Довольно нейтральный подход к классификации - парадигматический. Он работает независимо от говорящего, определений, этимологии, наблюдателя просто путем проверки того, какие слова могут заменить друг друга в одном и том же контексте. Например, такой контекст : "она села на ..." поможет классифицировать стул, кресло, диван, табурет, скамью как вещи одного типа ("мебель для сидения"). Таким образом значительно легче объяснить, чем является стул по своему назначению (чтобы сидеть на нем), вместо того, чтобы описывать его точно (сколько ножек? если они вообще есть?). Тем не менее, у каждой культуры будет идея о том, что является "типичным приспособлением для сидения", будь это стул или татами, а прочая мебель для сидения будет описываться с точки зрения того, насколько она отличается от "нормального стула". Почему? Есть экспериментальные психологические доказательства того, что люди структурируют свое семантическое окружение, объединяя вместе понятия вокруг так называемых семантических прототипов. Если вы попросите кого-нибудь назвать рабочий инструмент, то в большинстве случаев ответом будет молоток, а музыкальным инструментом будет скрипка, а цифрой будет 7 ... , но это не телепатия, и не черная магия. Нет, это просто семантическая продуктивность, потому что проще различить, чем определить. Дети начинают с таких прототипов, как "собака" и "яблоко", потом они открывают, что означают слова «животные» и « фрукты», слушая, эмпирическим путем, сопоставляя понятие X по его близости к "собаке" или "яблоку". По этой причине для многих детей коты являются собаками (поскольку они забавные и пушистые), а помидоры являются яблоками (потому что круглые и красные).
|
|
|
Výrazne neutrálny charakter klasifikácie je v paradigmatickom prístupe, ktorý nepoužíva kategórie typu denotát, definícia, etymológia a pozorovanie, ale jednoducho skúša, ktoré slová sa dajú v určitom kontexte vzájomne zameniť. Napr. kontext vo vete „sadla si na...“ nám pomôže klasifikovať stoličku, pohovku, stolček, kreslo, lavičku ako podobné predmety, teda „predmety na sedenie“. Ak teda uvedieme účel, na aký sa stolička používa (sedenie), bude to pravdepodobne oveľa jednoduchšie ako jej presná definícia (počet nôh, ak vôbec nejaké má). Každá kultúra však bude mať vlastnú predstavu o „typickom predmete na sedenie“, či už je to stolička alebo rohož tatami, a ostatné druhy nábytku na sedenie sa budú opisovať podľa toho, do akej miery sa od takejto „normálnej“ stoličky odlišujú. Prečo je to tak? Experimentálna psychológia dokázala, že človek si svoje sémantické prostredie vytvára zoskupovaním konceptov okolo tzv. sémantických prototypov. Ak niekoho vyzvete, aby uviedol ľubovoľný druh náradia, s veľkou pravdepodobnosťou povie kladivo, hudobný nástroj budú husle a ľubovoľná číslica bude 7... Nejde však o telepatiu ani o čiernu mágiu. Ide o sémantickú efektívnosť, pretože určenie rozdielov je jednoduchšie než definovanie. Deti používajú ako prvé prototypy slová typu „pes“ a „jablko“. Neskôr sa naučia, čo názvy konkrétneho zvieraťa alebo ovocia znamenajú, pričom využívajú porovnávanie konceptu X s prototypom „pes“ a s prototypom „jablko“. Z tohto dôvodu je pre deti istý čas mačka to isté čo pes (milý a hebký) a paradajka to isté čo jablko (guľaté a červené).
|
|
|
Precej nevtralen pristop k klasifikaciji je paradigmatični pristop. Deluje neodvisno od referenta, definicij, etimologije in opazovanja, preprosto s preizkušanjem katere besede lahko medsebojno nadomestimo v enakem kontekstu. Na primer kontekst "sedla je na..." nam bo pomagal klasificirati stol, kavč, sedež, klop kot podobno zadevo ("pohištvo za sedenje"). Poleg tega je precej lažje razložiti kaj je stol, s tem, da opišemo kaj je njegov namen (je za sedenje) kot da ga natančno definiramo (koliko nog? če sploh?). Ne glede na to pa bo imela vsaka kultura svojo idejo o tem, kaj je "tipično orodje za sedenje", pa naj bo to stol ali tatami, in vsako sedalo bo opisano glede na to, kako se razlikuje od "normalnega" stola. Zakaj? Eksperimentalni psihološki dokazi pričajo o temu, da ljude ustvarjajo svoje semantične pokrajine tako, da kopičijo koncepte okrog tako imenovanih semantičnih prototipov. Če nekoga prosite, da imenuje neko orodje, bo to v visokem odstotku primerov kladivo, glasbeni instrument bo violina, številka bo 7... Vendar to ni ne telepatija, ne črna magija. Gre zgolj za semantično učinkovitost, saj je lažje razlikovati kot definirati. Otroci začnejo s prototipi kot so "pes" in "jabolko", potem pa se skozi opazovanje ali je koncept X bližje "psu" ali "jabolku" naučijo kaj so živali in kaj sadje. To je tudi razlog, zakaj mnogi otroci nekaj časa pravijo mačkam psi (ljubki in kosmati), paradižnikom pa jabolka (okrogla in rdeča).
|
|
|
En någorlunda neutral inställning till klassificering är det paradigmatiska tillvägagångssättet. Det fungerar oberoende av referent, definitioner, etymologi och observation, helt enkelt genom att testa vilka ord som kan ersätta varandra i samma sammanhang. Exempelvis sammanhanget hon satte sig på en .... hjälper till att klassificera stol , soffa , pall , fåtölj , bänk som en liknande typ av sak (sittmöbler). Och det kan mycket väl vara mycket lättare att förklara vad en stol är genom att notera dess syfte (att sitta på) istället för att ge en exakt definition (hur många ben? om några alls?). Inte desto mindre har varje kultur har en idé om det typiska "sittverktyget", oavsett om det är en stol eller en tatami-matta, och andra "sittbara" föremål beskrivs genom att ange hur de skiljer sig från en vanlig stol. Varför? Det finns belägg från experimentell psykologi för att människor strukturerar sitt semantiska landskap genom att bunta ihop begreppen kring så kallade semantiska prototyper. Om du ber någon att nämna ett verktyg , blir det en hammare i mycket hög procent av fallen, för musikinstrument blir det fiol , och för tal blir det 7... men det är inte telepati, eller svart magi . Nej, det är bara semantisk effektivitet, eftersom det är lättare att urskilja än att definiera. Barn börjar med prototyper som hund och äpple, för att sedan ta reda på vad djur och frukter innebär genom lärande, utifrån användning, oavsett om konceptet X är närmare hund eller äpple. Vilket är anledningen till att katter för många barn under en period är hundar (söta och lurviga), och tomater är äpplen (runda och röda).
|
|
|
Diezgan neitrāls klasifikācijas vieds ir paradigmatiskā pieeja. Tā ir neatkarīga no referenta, definīcijām, etimoloģijas un sprieduma un vienkārši pārbauda, kurš vārds var aizstāt citu tajā pašā kontekstā. Piemēram, konteksts "viņa apsēdās uz ..." palīdz klasificēt krēslu, dīvānu, ķebli, atzveltni, soli kā līdzīgu priekšmetu tipu ("mēbeles sēdēšanai"). Vienkāršāk ir paskaidrot kas ir krēsls, norādot tā mērķi (sēdēšana uz tā), nekā precīzi definēt to (cik daudz kāju? vai viņas vispār ir?). Katrai kultūrai ir priekšstats par "tipisko sēžamo ierīci", vai tas ir krēsls, vai tatami, tāpēc pārējie sēdējamie rīki būs aprakstāmi atskatoties uz tā, kā viņi atšķiras no "normāla" krēsla. Kāpēc? Tam ir eksperementāls psiholoģisks pierādījums — cilvēki strukturē savu semantisko ainavu ar jēdzienu apkopošanu ap t. s. semantiskiem prototipiem. Ja jūs lūgsit kādu nosaukt darbarīku, procentuāli lielākā gadījumu skaitā tas būs āmurs, muzikālais instruments būs vijole, cipars būs 7 ... bet tas nav ne telepātija, ne māģija. Nē, tā ir vienkārši semantiskā iedarbība, jo ir vienkāršāk izcelt, nekā definēt. Bērni sāk no prototipiem, tādiem kā "suns" un "ābols", un lietojot tos, mācās saprast, kas ir dzīvnieki un augļi, noteikdami, vai jēdziens X ir tuvāks "sunim" vai "ābolam". Tāpēc daudzi bērni kādu brīdi kaķus sauc par suņiem (mīļi un pūkaini) un tomātus par āboliem (apaļi un sarkani).
|
|
|
Is cur chuige cuibheasach neodrach an t-aicmiú táblach. Oibríonn sé neamhspleách ar thagraí, sainmhínithe, sanasaíocht agus breathnadóireacht, trína thástáil cé na focail is féidir a chur in ionad a chéile sa chomhthéacs céanna. Mar shampla, cabhróidh an comhthéacs "shuigh sí síos ar ...." chun cathaoir, tolg, stól, cathaoir uillinne, binse a aicmiú mar rudaí comhchosúla (troscán suí). Agus tharlódh gur fusa i bhfad a mhíniú cad is cathaoir ann trína chuspóir a thabhairt (suí ar) seachas í a shainmhíniú go beacht (cé mhéad cos? más ann dóíbh?). Mar sin féin, beidh coincheap ag gach cultúr faoin "uirlis suí thipiciúil", bíodh sin ina chathaoir nó nó ina mhata tatami, agus déanfar cur síos ar nithe eile suí de réir a ndifríochtaí le gnáth-chathaoir. Cén fáth? Tá fianaise thurgnamhach shíceolaíoch go ndéanann daoine struchtúrú ar a dtírdhreach shéimeantach trí choincheapa a chur le chéile timpeall ar fhréamhshamhlacha séimeantacha, mar a thugtar orthu. Má iarrann tú ar dhuine éigin uirlis a ainmniú, ainmnfeofar casúr go minic, beidh uirlis cheoil ina veidhlín, beidh 7 ann mar uimhir ... ach ní teileapaite í, ná asarlaíocht. Níl ann ach éifeachtacht shéimeantach, toisc gur fusa idirdhealú ná sainmhíniú. Tosaíonn páistí le fréamhshamhlacha amhail "madra" agus "úll", ansin fionnann siad cad a chiallaíonn ainmhithe agus torthaí trína fhoghlaim, ón úsáid, cibé an gaire coincheap X do "mhadra" nó do "úll". Agus sin an fáth gur madraí is ea cait ar feadh tamaill (iad bog, gleoite), dar le cuid mhaith páistí, agus gur úlla iad trátaí (iad cruinn, dearg).
|
