|
|
Socraítear go sainráite coinbhinsiúin fuaimnithe, foclóra, gramadaí agus scríofa na teanga caighdeánaí mar ghnáthchleachtas a bhíonn éigeantach, a bheag nó a mhór, do na húsáideoirí go léir, ar a laghad sa chumarsáid fhoirmiúil. Léiríonn teanga go leor athruithe freisin de réir staid shóisialta na n-úsáideoirí.
|
|
|
Les locuteurs d’une langue ne parlent pas toujours la langue standard, mais utilisent parfois un dialecte, c’est-à-dire une variété de la langue liée à une région ou une classe sociale avec des différences dans le vocabulaire, la prononciation ou la grammaire. Ils peuvent aussi avoir un accent, ce qui est une variété de la même langue qui se distingue principalement par la prononciation. Le terme « accent » peut faire référence à un accent d’un dialecte (parce qu’ils ont diverses manifestations locales) ou à un accent de la langue standard, qui est simplement le dialecte le plus prestigieux socialement, dont la norme est établie pour les différentes fonctions sociales de la communication : formelle ou informelle, écrite ou parlée. La prononciation, le vocabulaire, la grammaire et les conventions orthographiques d’une langue standard sont aussi définies explicitement en tant que norme plus ou moins obligatoire pour tous les locuteurs, tout du moins dans le cadre de la communication formelle. Une langue peut aussi avoir des différences importantes en fonction de la position sociale des locuteurs. Les classes ouvrières parlent différemment des classes aisées (tant dans leurs dialectes que dans la langue standard). Il peut aussi y avoir des différences entre les jeunes et les plus âgés, les hommes et les femmes ou d’autres groupes sociaux. Les jeunes et les communautés professionnelles emploient un registre de langage spécialisé, par exemple le jargon des avocats, des docteurs ou des voleurs, ou bien le langage de la rue et l’argot des adolescents. Le terme technique pour un tel langage est sociolecte, c’est-à-dire une variété sociale d’une langue.
|
|
|
Sprecher verwenden nicht immer eine Standardsprache, sondern verwenden stattdessen ggf. einen Dialekt, d.h. die Sprachvarietät einer Region oder einer bestimmten sozialen Schicht, mit etwas anderem Wortschatz, anderer Aussprache oder anderer Grammatik. Sie können auch einen Akzent haben, also eine Variante derselben Sprache, die sich hauptsächlich in der Aussprache von der Standardsprache unterscheidet. "Akzent" als Terminus für eine Sprachvarietät kann sich auf den Akzent eines Dialekts beziehen (da diese unterschiedliche lokale Ausprägungen haben) oder auf einen Akzent der Standardvarietät, bei dem es sich - zumindest im Englischen - schlicht um den Dialekt mit dem höchsten sozialen Prestige handelt, der für verschiedene höhere soziale Funktionen der gesellschaftlichen Kommunikation entwickelt wurde: formell oder informell; Schriftsprache oder Umgangssprache. Die Aussprache, der Wortschatz, die Grammatik und die schriftsprachlichen Konventionen einer Standardsprache sind zudem als mehr oder weniger verpflichtende Norm für alle ihre Sprecher ausdrücklich festgelegt, zumindest in der formellen Kommunikation. Sprache kann auch je nach der sozialen Stellung ihrer Sprecher viele Variationen aufweisen. Sprecher aus der Arbeiterschicht sprechen anders als Sprecher aus der Oberschicht (sowohl im Dialekt als auch in der Standardsprache). Es kann auch Unterschiede zwischen jüngeren und älteren, männlichen und weiblichen Sprechern oder anderen sozialen Gruppierungen geben. Jugendliche oder Gruppen von Fachleuten verwenden spezialisierte Formen von Sprache wie etwa die Fachsprachen von Anwälten oder Ärzten, Diebesjargon (Argot) oder Jugendjargon (Slang). Solche Sprachformen bezeichnet man als Soziolekt, d.h. eine soziale Sprachvarietät.
|
|
|
Los usuarios de una lengua no siempre hablan la lengua estándar, a veces usan un dialecto que es una variedad de la lengua regional o una clase relacionada con un vocabulario, pronunciación o gramática diferente. También pueden tener un acento que es una variedad de la misma lengua de la que difiere fundamentalmente por su pronunciación. El acento como término para denominar una variedad de la lengua puede hacer referencia al acento de un dialecto (pues tienen comprensiones locales diferentes) o a un acento de la variedad estándar, que es simplemente el dialecto con el mayor prestigio social, desarrollado para cumplir funciones sociales más importantes de comunicación social: formal o informal, escrita o hablada. La pronunciación, el vocabulario, la gramática y las convenciones de la lengua escrita de una lengua estándar han sido más o menos establecidas como normas obligatorias para todos los usuarios, al menos en la comunicación formal. Pueden aparecer también variaciones en la lengua dependiendo de la posición social de los usuarios. Un usuario de la clase trabajadora habla de forma diferente de uno de la clase alta (tanto a nivel dialectal como de lengua estándar). Puede haber diferencias entre los hablantes mayores y los jóvenes, los hombres y las mujeres u otras agrupaciones sociales. Los jóvenes y las comunidades profesionales utilizan un tipo de lengua especializada como la jerga de los abogados, los médicos o los ladrones, la lengua de la calle o el argot utilizado por los jóvenes. El término técnico para dicha forma lingüística es sociolecto, es decir una variedad social de la lengua.
|
|
|
Gli utenti di lingua non sempre parlano una lingua standard, a volte usano un dialetto ossia una varietà regionale meno prestigiosa della lingua nazionale con vocabolario, pronuncia e grammatica differenti. Essi possono anche avere un accento, che è una varietà della stessa lingua che differisce essenzialmente per la pronuncia. Accento come termine per nominare una varietà linguistica di una lingua può fare riferimento all'accento di un dialetto (con realizzazioni locali differenti) o all'accento della varietà standard, che è semplicemente il dialetto con il maggior prestigio sociale, sviluppato per le comunicazioni sociali più importanti: formali o informali, scritte o parlate. Pronuncia, vocabolario, grammatica, scrittura e le convenzioni di un linguaggio standard sono anche esplicitamente fissate in una norma più o meno obbligatoria per tutti gli utenti, almeno nella comunicazione formale. La lingua può anche mostrare diverse variazioni a seconda del gruppo sociale, del sesso, dell'età, etc. I giovani e le comunità professionali utilizzano una sorta di linguaggio specializzato come il gergo degli avvocati, dei medici o dei ladri, la lingua di strada o argot usata dai giovani. Il termine tecnico per tale forma linguistica è "socioletto" ossia una varietà sociale della lingua.
|
|
|
Taalgebruikers spreken niet altijd een standaardtaal, maar gebruiken in plaats daarvan een dialect, dat een regionale of verwante taalvariante is met een andere woordenschat, uitspraak of grammatica. Ze kunnen ook een accent hebben, dat is een variante van de taal, voornamelijk een verschil in de uitspraak. De term accent kan accent van een dialect betekenen (omdat ze verschillende lokale vormen hebben) of een accent van de standaard variante, die gewoon het dialect is met het hoogste sociale prestige, met zorg ontwikkeld voor diverse hogere maatschappelijke functies of sociale communicatie, formeel of informeel, geschreven of mondeling. De conventies op gebied van uitspraak, woordenschat, grammatica en spelling van de standaard taal wordt ook uitdrukkelijk vastgelegd als een min of meer verplichte norm voor alle gebruikers, althans in formele communicatie. Taal kan ook heel verschillend zijn volgens de sociale status van de gebruikers. De werkende klasse spreekt anders dan de hogere klasse (zowel in het dialect als in de standaardtaal). Er kunnen ook verschillen zijn tussen jonge en oude, mannelijke en vrouwelijke sprekers of andere sociale groepen. Jongeren en vaklui gebruiken een speciale taal, zoals het jargon van advocaten, artsen, of dieven, een straattaal of jeugdjargon. De technische term voor een dergelijke taal is sociolect, een sociale variatie van de taal.
|
|
|
Носителите на езика не винаги говорят стандартен език, а вместо него използват диалект, тоест регионален или класов вариант, с малко по-различна лексика, произношение или граматика. Те могат също така да имат акцент, който е разновидност на един и същ език, различаващ се силно по произношение. Акцентът като термин за езиково различие може да се отнася до акцент на диалект (тъй като диалектите имат различни местни реализации) или до акцент на стандартния вариант, който е просто диалект с най-висок социален престиж, внимателно разработен за различни по-високи социални функции на социалната комуникация: формална или неформална; писмена или говорима. Конвенциите за произношение, лексика, граматика и писане на стандартния език са изрично фиксирани като повече или по-малко задължителна норма за всички потребители, най-малко в официално съобщение. Езикът също може да има много вариации в зависимост от социалното положение на потребителите. Хора от работническата класа говорят по различен начин от по-горните класи (както на диалект, така и на стандартен език). Може да има и разлики между по-млади и по-възрастни, мъже и жени или други социални групи. Младите хора и професионалните общности използват един вид специализиран език като жаргона на адвокатите, лекарите или крадците, езика на улицата или младежкия жаргон. Техническият термин за такава форма на езика е социолект, т.е социално разнообразие на езика.
|
|
|
Govornici nekog jezika ne govore uvijek standardni jezik već upotrebljavaju često dijalekte, tj. regionalne ili klasne jezične varijante s nešto različitim rječnikom, izgovorom ili gramatikom. Mogu postojati i dijalekti-akcenti (govoriti s akcentom) koji su varijacije istog jezika a razlikuju se uglavnom po izgovoru. Termin "akcent" može značiti akcent nekog dijalekta (jer imaju različite lokalne oblike) ili akcent standardne varijante, koja je jednostavno dijalekt s najvećim društvenim prestižem, brižljivo razvijen za različite društvene funkcije ili društvenu komunikaciju: formalnu ili neformalnu, pisanu ili govornu. Izgovorne, rječničke, gramatičke ili pisane konvencije standardnog jezika su jasno utvrđene kao više-manje obavezna norma za sve govornike, bar u formalnoj komunikaciji. Jezik može jako varirati i prema društvenoj poziciji govornika. Pripadnici radničke klase govore drugačije od elita (kako na dijalektu tako i na standardnom jeziku). Razlike mogu biti i među mladima i starima, muškim i ženskim govornicima ili među drugim društvenim skupinama. Mladi i profesionalci upotrebljavaju neku vrstu specijalnog jezika kao što je žargon odvjetnika, liječnika ili lopova, te ulični jezik kao što je omladinski sleng. Tehnički termin za takav jezik je sociolekt, društvena varijanta jezika.
|
|
|
Keelekasutajad ei kõnele alati standardkeelt, vaid räägivad selle asemel murret, mis on regionaalne või klassikuuluvusega seotud keelevariatsioon. Sellel on mõnevõrra teistsugune sõnavara, hääldus või grammatika kui tavakeelel. Murretel võib olla ka aktsent, mis on sama keele variatsioon ja erineb peamiselt häälduse poolest. Aktsent kui keele mitmekesisuse väljendus võib viidata murdeaktsendile (kuna aktsent erineb paiguti) või standardile, mis on lihtsalt kõrgema sotsiaalse prestiižiga dialekt, järelemõeldult loodud paljudeks kõrgemateks sotsiaalseteks funktsioonideks: ametlik või mitteametlik, kirjutatud või kõneldav. Standardkeele hääldus, sõnavara, grammatika ja kirjaviis on täpselt fikseeritud kui rohkem või vähem kohustuslik norm kõigile kasutajaile, vähemasti ametlikus suhtluses. Keeles võib ilmneda palju variatsioone ka vastavalt kasutajate sotsiaalsele positsioonile. Inimesed töölisklassist räägivad teistmoodi kui kõrgemad klassid (nii murdeid kui ka standardkeelt). Erinevusi võib esineda ka nooremate ja vanemate, mees- ja naiskõnelejate ning teiste sotsiaalsete gruppide vahel. Nooremad inimesed ning ühe ja sama eluala professionaalid kasutavad spetsiaalset keelt, näiteks advokaadid, arstid, või võtame varaste žargooni, tänavakeele või noorte slängi. Sellist keelevormi nimetatakse ametliku terminiga sotsiolektiks, see on keele sotsiaalne mitmekesisus.
|
|
|
A nyelvhasználók nem mindig a sztenderd nyelvet (köznyelvet) beszélik, hanem helyette nyelvjárást használnak. Ez területhez vagy osztályhoz kapcsolódó nyelvváltozat, melynek a szókészlete, kiejtése vagy nyelvtana valamennyire különbözik a köznyelvétől. Elképzelhető, hogy akcentussal beszélnek, azaz főleg a kiejtés különbözik. Az akcentus utalhat a nyelvjárásra (mivel eltérő helyi változatok vannak), vagy pedig a köznyelv kiejtési változatára, aminek magas társadalmi presztízse van, különböző társadalmi funkciókra ki van dolgozva: van írott és beszélt, valamint formális és nem formális formája. A köznyelv kiejtési, szókincsbeli, nyelvtani és írásbeli egyezményei egyértelműen le vannak rögzítve, melyek többé-kevésbé kötelező normát jelentenek az összes felhasználó számára, legalábbis a hivatalos kommunikációban. A nyelvhasználat a beszélő társadalmi helyzete függvényében is különbözhet. A munkások másképp beszélnek, mint a felsőbb osztályok (mind a nyelvjárásban, mind a köznyelvben). Lehetnek nyelvi különbségek a fiatalok és idősek között, a férfiak és nők között, vagy más társadalmi csoportok között. A fiatalok és bizonyos szakmabeliek speciális nyelvet használnak, gondoljunk az ügyvédek, orvosok zsargonjára, a tolvajok nyelvére, az ifjúsági szlengre. A szakszó erre a jelenségre a szociolektus, azaz a nyelv társadalmi változata.
|
|
|
Użytkownicy języka nie zawsze posługują się jego standardową odmianą, zamiast niej używają dialektu, czyli odmiany języka związanej z regionem lub grupą społeczną, o nieco odmiennym słownictwie, wymowie lub gramatyce. Użytkownicy mogą również mieć tzw. akcent, który jest odmianą języka różniącą się od standardu głównie wymową. Akcent jako termin dotyczący odmiany języka może odnosić się do akcentu dialektalnego (dialekty różnią się lokalnie) albo do odmiany jezyka ogólnego, która jest po prostu dialektem o najwyższym prestiżu społecznym, rozwiniętym dla różnych celów komunikacji społecznej: formalnych bądź nieformalnych, pisanych bądź mówionych. Wymowa, słownictwo, gramatyka i zasady pisania w języku standardowym są wyraźnie ustalone jako mniej lub bardziej obowiązkowe normy dla wszystkich użytkowników, przynajmniej w komunikacji formalnej. Język może mieć również wiele odmian w zależności od pozycji społecznej użytkowników. Ludzie należący do klasy robotniczej mówią inaczej niż ci należący do klasy wyższej (zarówno w dialekcie, jak i w języku standardowym). Mogą również wystąpić różnice ze względu na wiek, płeć lub inne podziały społeczne. Młodzi ludzie i grupy zawodowe używają języków specjalistycznych, takich jak żargon prawników, lekarzy lub złodziei, tzw. język ulicy albo slang młodzieżowy. Fachowym określeniem tej formy języka jest socjolekt, czyli społeczna odmiana języka.
|
|
|
Vorbitorii nu utilizează mereu o limbă standard, ci folosesc în locul acesteia un dialect, adică o varietate lingvistică a unei regiuni sau a unui anumit strat social, cu un alt vocabular, o altă pronunție sau altă gramatică. Ele pot avea și un accentt, așadar, o variantă a aceleiași limbi, care se deosebește în principal în pronunție de limba standard. Termenul « accent » se poate referi la un accent al dialectului (pentru că ele au diverse manifestări locale) sau la un accent al unei limbi standard care este dialectul cel mai prestigios social, unde norma este stabilită pentru diferite funcții sociale ale comunicării: formală sau informală, scrisă sau vorbită. Pronunția, vocabularul, gramatica și convențiile ortografice ale unei limbi standard sunt de asemenea definite explicit în timp ce norma mai mult sau mai pușin obligatorie pentru toți vorbitorii, totul mai puțin în cadrul comunicării formale. O limbă poate avea, de asemenea, diferențe importante în funcție de poziția socială a vorbitorilor. Clasele muncitoare vorbesc diferit față de clasele educate (atât în dialectele lor, cât și în limba standard). Poate avea, de asemenea, deosebiri între tineri și mai vârstnici, bărbați și femei sau alte grupe sociale. Tinerii și comunitățile profesionale folosesc un registru de limbaj specializat, de exemplu, jargonul avocaților, doctorilor sau aviatorilor sau limbajul străzii și argoul adolescenților. Termenul tehnic pentru un asemenea limbaj este sociolect, adică varianta socială a unei limbi.
|
|
|
Používatelia jazyka nehovoria vždy spisovne, niekedy používajú dialekt ako regionálnu formu jazyka so špecifickou slovnou zásobou, výslovnosťou a gramatikou. Jazyk môže mať aj varianty, ktoré sa od daného jazyka odlišujú hlavne vo výslovnosti. Variant jazyka je termín zachytávajúci jazykovú variantnosť. Spisovný (štandardizovaný) jazyk je vlastne variantom s najvyššou spoločenskou prestížou, ktorý bol starostlivo vyvinutý ako záväzný a funkčný prostriedok spoločenskej komunikácie vo formálnej a neformálnej, písanej aj hovorenej podobe. Výslovnosť, slovná zásoba, gramatika a pravopis spisovného jazyka sú explicitne definované a viac-menej záväzné pre všetkých používateľov, prinajmenšom vo formálnej komunikácii. Jazyk môže takisto fungovať v rôznych variantoch v závislosti od sociálneho postavenia jeho používateľov: vzdelaní ľudia rozprávajú zvyčajne iným spôsobom ako manuálne pracujúci (či už v nárečí alebo v spisovnej podobe jazyka). Rozdiely v používaní jazyka sa môžu prejaviť aj medzi príslušníkmi mladšej a staršej generácie, medzi ženami a mužmi aj medzi rozdielnymi sociálnymi skupinami. Profesijné skupiny, mládež a rozličné ďalšie komunity využívajú na komunikáciu špecifické podoby jazyka, ako napríklad právnický slang, lekársky slang, zlodejský argot, "jazyk ulice" či mládežnícky slang. Túto formu jazyka špecifických skupín, čiže sociálny variant jazyka, nazývame sociolekt.
|
|
|
Valodas lietotāji ne vienmēr runā literāro valodu, bet tās vietā lieto dialektu — reģiona vai sociālās klases valodas paveidu ar nedaudz atšķirīgo vārdu krājumu, izrunu vai gramatiku. Vēl viņiem var būt akcents, kurš ir tās pašas valodas paveids, atšķirīgs galvenokārt ar izrunu. Akcents, kā valodas varietātes termins, norāda uz dialekta akcentu (jo tiem ir atšķirīgas lokālas realizācijas); par literārās valodas akcentu sauc dialektu, kam ir visaugstākais sociālais prestižs un kurš ir rūpīgi izstrādāts, lai veiktu dažādas augstākās sociālās komunikācijas funkcijas: formālās un neformālās; raksta un runas. Literārās valodas izruna, vārdu krājums, gramatika un pareizrakstības noteikumi ir noteikti kā vairāk vai mazāk obligāta norma visiem valodas lietotājiem, vismaz formālajā komunikācijā. Bez tam valodā var atrast daudzas varietātes, atbilstošas runātāju sociālai pozīcijai. Darba klases pārstāvji runā savādāk, nekā cilvēki, piederoši pie augstākām klasēm (abas grupas runā dialektu un literāro valodu). Valodas atšķirības var atrast arī starp jaunākiem un vecākiem valodas lietotājiem, vīriešiem un sievietēm vai citām sociālām grupām. Jaunāki cilvēki un profesionāļu kopienes lieto specializētas valodas šķirnes, tādas kā juristu, ārstu vai zagļu žargons, ielas valoda vai jauniešu slengs. Tāda veida valodu apzīmēšanai lietojams termins sociolekts, kurš nozīmē sociālo valodas paveidu.
|
