|
|
Die Geschichte von Wörtern zu erfahren ist relativ einfach, wenn alte schriftliche Dokumente vorliegen. Doch wenn dies nicht der Fall ist, erlaubt die vergleichende Methode den Sprachwissenschaftlern, alte Sprachen durch den Vergleich ihrer Nachkommen zu rekonstruieren.
|
|
|
Knowing the history of words is relatively easy when old written documents exist, but when they don't, the comparative method allows linguist to reconstruct ancient languages by comparing their descendants. One key feature of language evolution is regular sound change: changes in pronunciation don't affect random words, but the entire language. As an example, the ancestor of modern Slavic languages had a G sound. It was maintained in most languages, but in some of them, such as Czech and Slovak, it gradually changed to H: the word for “mountain” is gora in Russian and Slovene, but hora in Czech and Slovak. Sound changes are not always this easy, because sometimes sounds are modified only in particular contexts (at the end of a word, before a vowel, etc.), but this is the general principle that linguists use to compare languages and reconstruct their ancestors.
|
|
|
Il est relativement facile de connaître l’histoire des mots quand on a accès à des documents écrits anciens, mais lorsque ce n’est pas le cas, la linguistique comparée permet aux linguistes de reconstruire des langues anciennes en comparant leurs descendants. Les changements phonétiques réguliers sont une caractéristique importante de l’évolution des langues : l’évolution de la prononciation n’a pas lieu au hasard pour certains mots, mais elle concerne l’ensemble de la langue. Par exemple, l’ancêtre des langues slaves modernes avait un son G. Il a été conservé dans la plupart des langues, mais dans quelques unes comme le tchèque et le slovaque, il a peu à peu évolué en H : « montagne » se dit gora en russe et en slovène, mais hora en tchèque et en slovaque. Les changements phonétiques ne sont pas toujours aussi simple, parce que parfois les sons ne sont modifiés que dans des contextes particuliers (à la fin d’un mot, avant une voyelle, etc.), mais c’est le principe général que les linguistes utilisent pour comparer les langues et reconstruire leurs ancêtres.
|
|
|
Es relativamente fácil conocer la historia de las palabras cuando existen documentos escritos, pero cuando este no es el caso, los métodos comparativos ayudan a los lingüistas a reconstruir lenguas antiguas comparándolas con sus descendientes. Una de las principales características de la evolución de una lengua es el cambio en los sonidos: los cambios en la pronunciación no afectan a palabras concretas sino a la lengua en su conjunto. Por ejemplo, el ancestro de las lenguas eslavas modernas tenía el sonido G. Este se mantuvo en la mayoría de las lenguas, pero en algunas, como el checo y el eslovaco, cambió gradualmente a H: la palabra "montaña" en ruso y esloveno es gora pero en checo y eslovaco es hora. Los cambios en los sonidos no son siempre tan fáciles porque a veces los sonidos se modifican solo en ciertos contextos (al final de una palabra, antes de una vocal, etc.), pero este es el principio general que usan los lingüistas para comparar las lenguas y reconstruir sus ancestros.
|
|
|
Conoscere la storia di una parola è relativamente facile quando esistono documenti scritti, ma quando così non è, i metodi comparativi permettono al linguista di ricostruire le lingue antiche confrontandole con le loro discendenti. Una delle principali caratteristiche dell'evoluzione di una lingua è il cambiamento dei suoni: variazioni nella pronuncia non intaccano singole parole, ma l'intera lingua. Per esempio l'antenata delle moderne lingue slave aveva un suono "G" che è stato mantenuto nella maggior parte delle lingue, ma in alcune come ad esempio il ceco e lo slovacco{/Link2} esso si gradualmente mutato in "H": la parola "montagna" è gora in russo e in sloveno, ma hora in ceco e slovacco. Cambiamenti del suono non sono sempre così semplici, poiché a volte i suoni cambiano solo in contesti particolari (alla fine di una parola, prima di una vocale, etc.), ma questo è il principio generale che i linguisti usano per confrontare lingue e ricostruire i loro antenati.
|
|
|
De geschiedenis van woorden herkennen is betrekkelijk gemakkelijk als er oude geschreven documenten bestaan, als die niet bestaan, maakt de vergelijkende methode het voor taalkundigen mogelijk oude talen te reconstrueren door vergelijking met hun nakomelingen. Een belangrijk kenmerk van taalevolutie is regelmatige klankverandering: veranderingen in de uitspraak hebben geen invloed op willekeurige woorden, maar op de hele taal. Bijvoorbeeld had de voorloper van moderne Slavische talen een G-klank. Die werd bewaard in de meeste talen, maar in een aantal ervan, zoals het Tsjechisch en het Slovaaks, is die geleidelijk veranderd in H: het woord voor "berg" is gora in het Russisch en Sloveens, maar hora in het Tsjechisch en Slowaaks. Klankveranderingen zijn niet altijd zo gemakkelijk, want soms worden geluiden alleen gewijzigd in bepaalde contexten (aan het einde van een woord, voor een klinker, enz.), maar dit is het algemene beginsel, dat taalkundigen gebruiken om talen te vergelijken en hun voorouders te reconstrueren.
|
|
|
Изследването на историята на думите е сравнително лесно, когато съществуват стари писмени документи, но когато няма такива, сравнителният метод позволява на лингвистите да реконструират древни езици чрез сравняване на техните потомци. Една ключова характеристика на езиковата еволюция е регулярната смяна на звуци: промените в произношението не засягат произволни думи, а целия език. Като пример, в прародителя на съвременните славянски езици е съществувал звук "Г". Той се е запазил в повечето езици, но в някои от тях, като например чешки и словашки, постепенно се променя в "Х": думата "планина" е gora в руски и словенски, но hora в чешки и словашки. Звуковите промени не винаги са толкова прости, защото понякога звуците се променят само в конкретни контексти (в края на думата, преди гласна и т.н.), но това е най-общия принцип, който лингвистите използват за сравнение езиците и реконструкция на техните предци.
|
|
|
Poznavati povijest riječi je relativno lako kad postoje stari pisani dokumenti, no ako takvih nema, komparativna metoda omogućuje lingvistima da rekonstruiraju stare jezike uspoređujući potomstvo. Jedna od osnovnih karakteristika jezičnog razvoja su česte glasovne promjene: promjene u izgovoru ne nastaju kod slučajnih riječi, već na cijelom jeziku. Npr. prajezik sadašnjih Slavena je imao glas G. On se sačuvao u većini jezika, no u nekima kao češkom i slovačkom se malo po malo mijenjao u H: Riječ za "planinu" je gora na ruskom i slovenskom, ali hora na češkom i slovačkom. Glasovne promjene nisu uvijek tako jednostavne jer se ponekad glasovi mijenjaju samo u nekim kontekstima (na kraju riječi, pred samoglasnikom itd.), no to je opći princip, koji upotrebljavaju lingvisti da bi usporedili jezike i rekonstruirali prajezike.
|
|
|
Hvor der eksisterer gammelt skrifligt materiale, er det relativ nemt at afdække et ords historie, men hvor dette ikke er muligt, kan lingvister rekonstruere gamle, uddøde sprog ved at sammenligne deres efterfølgersprog vha den såkaldte komparative metode. Et centralt træk ved alt sprogudvikling er regelbunden lydændring, dvs. at ændringer i udtalen er systematiske og ikke påvirker tilfældige enkeltord, men hele sproget. Ursproget til de moderne slaviske sprog, for eksempel, hade en G-lyd. Lyden ændredes så gradvist til H i to af sprogene, tjekkisk og slovakisk: Ordet for "bjerg", for eksempel, er gora på russisk og slovensk, men hedder hora på både tjekkisk og slovakisk. Lydskift kan sagtens være mere komplicerede, fordi en lyd sommetider kun ændres i bestemte kontekster (fx i udlyd, før en vokal, etc.), men det er disse mekanismer lingvisterne bruger til at rekonstruere uddøde sprog og ord.
|
|
|
Kui on olemas iidsed kirjalikud dokumendid, on sõnade ajalugu lihtne tundma õppida. Kui need puuduvad, võimaldab komparatiivne meetod keeleteadlastel iidseid keeli rekonstruktureerida, võrreldes nendest arenenud keeli. Keele arengu üks võtmejooni on pidev keele kõla muutus: muutused hääldamises ei mõjuta mitte üksikuid sõnu, vaid keelt tervikuna. Näiteks oli tänapäeva slaavi keelte eellasel G-häälik. See jäi paljudesse keeltesse alles, aga mõnes, näiteks tšehhi ja slovaki keeles, muutus see järk-järgult H-ks: "mägi" on gora vene ja sloveeni keeles, aga hora tšehhi ja slovaki keeles. Hääldusmuutused ei ole alati nii lihtsad, sest vahel muudetakse hääldust üksnes kindlas kontekstis (sõna lõpus, vokaali ees jne), kuid see on üldpõhimõte, mida keeleteadlased järgivad, et keeli võrrelda ja nende eellasi rekonstruktureerida.
|
|
|
A szavak történetét megismerni viszonylag könnyű, ha léteznek írott dokumentumok. De ha nincsenek, akkor az összehasonlító módszer teszi lehetővé a nyelvésznek, hogy rekonstruálja a régi nyelvet az utódok összehasonlításával. A nyelvi változás egyik fontos tulajdonsága a szabályos hangváltozás: a kiejtés változásai nem véletlenül vonatkoznak egy-egy szóra, hanem az egész nyelvre. Például a modern szláv nyelvek elődjében volt G hang. A legtöbb szláv nyelvben ez fennmaradt, de a csehben és a szlovákban, fokozatosan H-vá alakult: a "hegy" oroszul és szlovénül gora, de a csehül és a szlovákul hora. A hangváltozások nem mindig ilyen egyszerűek, ugyanis néha a hangok csak bizonyos környezetben változnak meg (a szó végén, egy magánhangzó előtt stb.), de az alapelvek ugyanazok a nyelvek összehasonlításában és rekonstrukciójában.
|
|
|
Sužinoti žodžių istoriją lengva, jeigu egzistuoja rašytiniai šaltiniai, kai jų nėra, komparatyvinis metodas leidžia lingvistams rekonstruoti senąsias kalbas, lyginant jas su savo palikuonėmis. Viena iš pagrindinių kalbos evoliucijos ypatybių yra reguliari garso kaita: pokyčiai žodžių tarime vekia ne tik pačius žodžius, bet ir pačią kalbą. Pavyzdžiu gali būti garsas G, egzistavęs proslavų kalboje. Jis išliko daugelyje kalbų, bet kai kuriose čekų ir slovakų, jis pamažu pavirto į H, o rusų ir slovėnų ji tariasi su "G" - "gora", o čekų ir slovakų kalbose hora su "H". Fonetiniai pokyčiai ne visada tokie paprasti, nes kartais garsas keičiasi tik tam tikrame kontekste (žodžio pabaigoje, prieš balsę ir taip toliau), bet tai yra bendras principas, kurį naudoja lingvistai, lygindami kalbas ir rekonstruodami jų prokalbes.
|
|
|
Poznanie historii słów jest względnie proste, kiedy istnieją stare dokumenty pisane, a gdy ich nie ma, językoznawcy rekonstruują dawne języki dzięki porównywaniu języków pochodnych, wywodzących się od wspólnego dawnego języka. Jedną z podstawowych cech ewolucji języka jest regularna zmiana dźwięku: zmiany w wymowie nie wpływają wyłącznie na przypadkowe słowa, lecz na cały język. Na przykład, język, od którego wywodzą się współczesne języki słowiańskie, posiadał głoskę G. Została ona zachowana w większości języków, ale w niektórych, takich jak czeski czy słowacki, stopniowo zmieniła się w głoskę H: słowo oznaczające górę to po rosyjsku i słoweńsku gora, ale w języku czeskim i słowackim hora. Zmiany dźwiękowe nie zawsze są tak proste, ponieważ dźwięki niekiedy są modyfikowane jedynie w określonych kontekstach (na końcu wyrazu, przed samogłoską itd.), ale ich badanie jest główną zasadą wykorzystywaną przez językoznawców do porównywania języków współczesnych i rekonstruowania języków, od których się wywodzą.
|
|
|
Să cunoști istoria cuvintelor este relativ simplu, atunci când există documente vechi scrise, dar atunci când ele nu există, metoda comparatistă permite lingvistului să reconstruiască limbi vechi, comparând descendentele lor. Schimburile fonetice regulate reprezintă o caracteristică importantă a evoluției limbilor: evoluția pronunției nu a avut loc la întâmplare pentru anumite cuvinte, dar ea privește ansamblul limbii. De exemplu, ascendentul limbilor slave aveau un sunet G. A fost conservat în majoritatea limbilor, dar în unele ca ceha și slovaca, a putut evolua în H « munte » se spunegora în rusă și în slovenă, dar hora în cehă și în slovacă. Modificările fonetice nu sunt întotdeauna atât de simple, pentru că, uneori, sunetele nu sunt modificate decât în contexte particulare (la sfârșitul unui cuvânt, înaintea unei vocale, etc.), dar este principiul general pe care îl utilizează lingviștii pentru a comparea limbile și a le reconstrui ascendenții.
|
|
|
Узнать историю слов довольно просто, если существуют древние памятники письменности, но когда их нет, сравнительно-исторический метод позволяет лингвистам реконструировать древние языки путем сравнения их потомков. Одной из главных особенностей языковой эволюции является регулярная замена звуков: изменения в произношении влияют не на случайные слова, а на язык в целом. В качестве примера можно привести звук Г, существовавший в языке-предке современных славянских языков. Он сохранился во многих языках, но в некоторых из них, например, в чешском и словацком, он постепенно изменился в Х: в русском и словенском языках произносится слово "гора" gora с "Г", а в чешском и словацком - hora с "Х". Фонетические изменения не всегда такие простые; иногда звук меняется только в особом контексте, например, в конце слова, перед гласным звуком и так далее, но это общий принцип, который используют лингвисты для сравнения языков и реконструкции их предка - языка-основы.
|
|
|
História slov sa dá pomerne ľahko určiť, pokiaľ sa vyskytujú v starých písomných dokumentoch. V prípade, že takého písomné pramene neexistujú, lingvisti používajú na rekonštrukciu starobylých jazykov komparatívnu metódu tak, že sa porovnávajú jazyky, ktoré sa z nich vyvinuli. Jednou z hlavných čŕt vývinu jazyka sú pravidelné hláskové zmeny – zmeny vo výslovnosti sa netýkajú náhodných slov, ale celého jazyka. Napríklad praslovančina – predchodca moderných slovanských jazykov – mala hlásku /g/. Zachovala sa vo väčšine jazykov, ale v niektorých, napríklad v češtine a slovenčine, sa postupne zmenila na /h/: slovo „hora“ je gora v ruštine a slovinčine, ale v češtine a slovenčine má podobu hora (hláska /g/ v súčasnej češtine a slovenčine je iného pôvodu). Hláskové zmeny neprebiehajú vždy takto jednoducho, pretože hlásky sa niekedy menia iba v určitých kontextoch (na konci slova, pred samohláskou atď.), toto je však vo všeobecnosti princíp, ktorý lingvisti používajú pri rekonštrukcii starobylých jazykov porovnávacou metódou.
|
|
|
V primerih, ko obstajajo stari pisni dokumetni nekega jezika je poznati zgodovino besed relativno preprosto, ko pa ti niso na voljo, lahko lingvisti s pomočjo komparativne metode rekonstruirajo starodavne jezike, tako da primerjajo njihove potomce. Ključna značilnost jezikovne evolucije je redna sprememba zvokov: spremembe v izgovorjavi se ne zgodijo na poljubnih besedah, temveč v celotnem jeziku. Kot primer naj navedemo, da je imel prednik modernih slovanskih jezikov glas G. V večini jezikov se je ta tudi ohranil, v nekaterih, kot denimo češkem in slovaškem pa se je postopoma spremenil v H: beseda "gora" je gora v ruščini in slovenščini, vendar hora v češčini in slovaščini. Spremembe glasov niso vedno tako preproste, saj so lahko včasih besede spremenjene samo v določenem kontekstu (na koncu besede, pred samoglasnikom itd.), vendar je to splošen princip, ki ga lingvisti uporabljajo pri primerjavi jezikov in rekonstrukciji njihovih prednikov.
|
|
|
Att få kunskap om ordens historia är relativt lätt när gamla skriftliga dokument finns tillgängliga, men när de inte gör det, gör den komparativa metoden det möjligt för lingvister att rekonstruera forntida språk genom att jämföra deras ättlingar. En viktig del av språkutvecklingen är regelbundna ljudförändringar: ändringar i uttal påverkar inte bara vissa slumpvis valda ord, utan hela språket. Som ett exempel hade ursprunget till de moderna slaviska språken ett G-ljud. De flesta slaviska språk har behållit detta, men i en del fall, som t.ex. tjeckiska och slovakiska, förändrades det gradvis till H: ordet för “berg” är gora på ryska och slovenska, men hora på tjeckiska och slovakiska. Ljudförändringar är inte alltid så här enkla, eftersom ljud ibland bara ändras i vissa sammanhang (i början av ett ord, före en vokal, osv.), men det är en allmän princip som lingvister använder för att jämföra språk och rekonstruera deras ursprung.
|
|
|
Vārdu vēstures pētīšana ir salīdzinoši vienkārša, ja eksistē rakstiskas liecības, bet ja tādu nav, rekonstruēdami senās valodas valodnieki vēršas pie salīdzināmās metodes, t. i., salīdzina valodas pēctečus. Viena no valodas evolūcijas pamatīpašībām ir sistemātiska skaņu izmaiņa: izmaiņas izrunā neskar atsevišķus vārdus, bet gan veselu valodu. Piemēram, mūsdienu slāvu valodu priekštecim bija G skaņa. Šī daudzumā valodu palika, taču dažās no tām, piemēram, čehu un slovāku, tā pakāpeniski izmainījās uz H: vārds "kalns" ir gora krievu un slovēņu, bet hora čehu un slovāku valodās. Skaņu izmaiņas nav vienmēr tik vienkāršas, jo gadās, ka skaņas izmainās vienīgi noteiktos kontekstos (vārdu beigās, pirms patskaņa, utt.), bet tas ir pamatprincips, kuru valodnieki pielieto salīdzinādami valodas un rekonstruēdami viņu priekštečus.
|
|
|
Is furasta eolas a fháil ar stair na bhfocal nuair a bhíonn seancháipéisí i scríbhinn ann, ach nuair ná bíonn, cuireann an modh comparáideach ar chumas an teangeolaí teangacha ársa a athchruthú trí chomparáid a dhéanamh ar a sliocht. Gné lárnach amháin den éabhlóid teanga is ea athrú fuaime rialta: ní ar fhocail randamacha a théann athruithe san fhuaimniú i bhfeidhm, ach ar an teanga ar fad. Mar shampla, bhí fuaim G ag sinsearach na dteangacha Slavacha. Coinníodh í i bhformhór na dteangacha, ach i roinnt acu, mar shampla sa tSeicis agus sa tSlóvaicis, athraíodh de réir a chéile go H í: is é gora an focal ar "sliabh" as Rúisis agus as Slóivéinis, ach hora sa tSeicis agus sa tSlóvaicis. Ní i gcónaí a bhíonn na hathruithe fuaime chomh héasca leis sin, toisc ná hathraítear fuaimeanna uaireanta ach amháin i gcomhthéacsanna áirithe (ag deireadh focail, roimh ghuta, srl.), ach is é sin an prionsabal ginearálta a úsáideann teangeolaithe chun teangacha a chur i gcomparáid agus a sinsirigh a athchruthú.
|
