scandinavische – -Translation – Keybot Dictionary

Spacer TTN Translation Network TTN TTN Login Deutsch Français Spacer Help
Source Languages Target Languages
Keybot 2 Results  www.nato.int
  NATO Review  
Noorwegen, een land dat grensde aan de Sovjet-Unie, had zich tot het Verenigd Koninkrijk en de Verenigde Staten gewend om bescherming en had de NAVO enthousiaster omhelsd dan andere Scandinavische landen.
Noruega, con alrededor de tres millones de habitantes, era el único país verdaderamente pequeño de los tres representados en el comité. Fronterizo con la Unión Soviética, había buscado la protección de Reino Unido y Estados Unidos y se adhirió a la OTAN con más entusiasmo que los otros países escandinavos. Pero su sentimiento de vulnerabilidad provocó su insistencia en que en su territorio no se establecerían fuerzas de la OTAN ni se desplegarían armas nucleares. A Estados Unidos no le agradó este "nota a pie de página" aunque acabó aceptando en 1949 las condiciones de Noruega y Dinamarca. Pero el que la presencia norteamericana -en forma de un grupo asesor para ayuda militar- superara en personal a todo el ministerio de asuntos exteriores noruego provocó inevitablemente que surgieran dudas sobre su grado de influencia en las políticas de la Alianza.
Af þeim þremur aðildarþjóðum, sem áttu fulltrúa í nefndinni, var það aðeins Noregur, með um 3 milljón íbúa, sem var í raun hægt að kalla smáþjóð. Noregur, sem átti landamæri að Sovétríkjunum, hafði snúið sér til Breta og Bandaríkjamanna um vernd, og tekið Atlantshafsbandalaginu af meiri ákafa en aðrar þjóðir í Skandínavíu. Þetta varnarleysi var einnig ástæðan fyrir þeirri kröfu Noregs að ekkert herlið frá Atlantshafsbandalaginu eða kjarnorkuvopn væru staðsett á yfirráðasvæði þess. Þó að Bandaríkjamenn væru ekki ánægðir með þessa „neðanmálsgrein“ gengu þeir að skilyrðum Noregs og Danmerkur 1949. Hernaðarráðgjafar Bandaríkjamanna í landinu voru fjölmennari en öll utanríkisþjónusta Noregs, og slíkt vakti óhjákvæmilega spurningar um þau áhrif sem Noregur gæti haft á stefnu Atlantshafsbandalagsins.
Ministermøtene i Det nord-atlantiske råd hørte i det minste på behovene for øket konsultasjon om saker utenfor det militære. En Komité med politiske rådgivere ble opprettet i 1957, i samsvar med en anbefaling fra De vise menn. I hvor stor grad tok de store maktene hensyn til råd fra de mindre medlemmene? Ingen av De vise menn kom fra et land med kolonier, og dette kan ha vært en faktor for å holde landene uten kolonier utenfor diskusjonene knyttet til territorier utenfor traktatens ramme. Likevel påvirket ”utenfor området”-spørsmålene, fra Korea til Cuba til Indokina, og til Vietnam i 1960-årene, de allierte, både små og store. Da Rådet godkjente anbefalingene fra De tre vise menn, anerkjente de også ”retten og plikten til medlemsregjeringene og Generalsekretæren til å rette oppmerksomhet mot saker som etter deres mening kan true solidariteten eller effektiviteten til Alliansen”.
Z troch členov zastúpených vo výbore bolo len Nórsko s počtom obyvateľov asi 3 milióny skutočne malou krajinou. Keďže hraničilo so Sovietskym zväzom, obrátilo sa Nórsko na Veľkú Britániu a Spojené štáty so žiadosťou o ochranu a prijalo NATO s väčším entuziazmom, ako ostatné škandinávske štáty. Vďaka uvedomeniu vlastnej zraniteľnosti však trvalo na rozmiestnení jednotiek NATO alebo atómových zbraní na svojom území. Napriek tomu, že Spojené štáty túto „poznámku pod čiarou” neprivítali, v roku 1949 prijali podmienky Nórska a Dánska. Prítomnosť USA vo forme poradnej skupiny vojenskej pomoci väčšej ako celé ministerstvo zahraničných vecí Nórska však nevyhnutne vyvolávala otázniky o reálnom nórskom vplyve na politiku NATO.
Komitede temsil edilen üç üyeden sadece Norveç 3 milyon civarında nüfusu ile küçük bir ülke idi. Sovyetler Birliği ile sınırı bulunan Norveç, korunma için Birleşik Krallık ve ABD’ye dönmüş, NATO’yu diğer İskandinav ülkelerinden çok daha büyük bir hevesle kucaklamıştı. Ancak bu hassas konumu ile ilgili duyarlılığı nedeniyle hiçbir NATO askerinin veya atom silahının toprakları üzerinde konuşlandırılmamasında ısrarlıydı. Amerika Birleşik Devletleri bu “dipnot”tan pek hoşnut kalmamışsa da 1949’da Norveç ve Danimarka’nın şartlarını kabul etti. Askeri yardım danışma grubu şeklinde olsa da Norveç dışişlerinin tümünden daha büyük bir Amerikan askeri varlığı, yine de Amerika’nın NATO politikaları üzerinde etkisi konusunda sorulara yol açtı.
Інтереси Канади щодо Альянсу мали ще один аспект. Членство в трансатлантичному союзі давало країні більше “простору для маневру” у відносинах з її досить загрозливим південним сусідом. Канадські дипломати вважали, що Атлантичний альянс може стати певною противагою впливу США. Чим далі просуватиметься атлантична спільнота на шляху до політичного і економічного союзу, тим більше вплив Франції та Великої Британії обмежуватиме владу Сполучених Штатів. Водночас Канаду непокоїло, що занадто тісно пов’язані з Європою США не зможуть відігравати належну роль на ширшій міжнародній арені. Такий дещо шизофренічний погляд на Сполучені Штати зробив Канаду підходящим кандидатом на членство в “Комітеті трьох мудреців”, особливо з огляду на ті цілі, які мала Канада з моменту створення НАТО.
  NATO Review  
Nederlandse en Scandinavische functionarissen namen in 1965 het initiatief in de Raad met hun kritiek op de Amerikaanse betrokkenheid in Zuidoost-Azië, terwijl hun Duitse en Britse collega's zich relatief rustig hielden.
Al mismo tiempo la guerra de Vietnam no sólo iba devorando los recursos que EEUU necesitaba para Europa sino que también le hacía perder liderazgo entre los restantes Aliados. En 1965 los holandeses y los escandinavos fueron los que más criticaron dentro del Consejo la intervención de EEUU en el sudeste asiático, mientras que los alemanes y británicos se mostraron relativamente silenciosos. Las naciones pequeñas también presionaban a los grandes Aliados para que pusieran más énfasis en la distensión y menos en la defensa, con una fuerza y confianza que no habían tenido en los diez años anteriores.
По инициатива на белгийския външен министър Пиер Армел през 1966 г. съюзниците решават “да обсъдят бъдещите задачи пред Алианса...., за да се укрепи Алиансът като гарант на траен мир”. Макар че проучването прилича по дух на това на комитета от 1956 г., то е много по-мащабно и по-целенасочено. Подобно на Доклада на тримата мъдри мъже то стига до заключението, че “трябва да се задълбочи и подобри практиката на искрени и навременни консултации”. Но вследствие на нарастващата икономическа мощ на Западна Европа и засиленото участие на по-малките съюзници в дискусиите по ядрените въпроси, докладът Армел заобикаля военните и политическите въпроси. Основното му послание е НАТО да се стреми към разведряване, като същевременно поддържа отбраната си срещу все още опасния Варшавски договор. Докладът Армел възобновява съвета на тримата мъдри мъже. Макар че през годините този съвет не винаги е следван, политическите консултации остават много важни за бъдещето на НАТО - и днес през 2006 не по-малко, отколкото през 1956 г.
Z podnětu ministra zahraničních věcí Belgie, Pierra Harmela, se spojenci v roce 1966 rozhodli „prostudovat úkoly, se kterými bude Aliance konfrontována… za účelem posílení Aliance jako faktoru pro trvalý mír.“ Studie měla stejný charakter jako Výbor v roce 1956, avšak širší rámec a konkrétnější zaměření. Podobně jako Zpráva moudrých mužů uváděla že: „je třeba prohloubit a zdokonalit úroveň otevřených a včasných konzultací.“ Díky povzbudivému vzrůstu ekonomického potenciálu západní Evropy a díky intenzivnějšímu nasazení méně významnějších spojenců do diskusí o jaderných zbraních mohla Harmelova zpráva obsahovat vojenské i politické problémy. Jejím hlavním cílem bylo přesvědčit NATO o cestě směrem ke zmírňování napětí a současnému udržování obranných schopností proti stále nebezpečnému Varšavskému paktu. Rady „moudrých mužů“ je možné v Harmelově zprávě snadno odhalit. Politické konzultace jsou v roce 2006 stejně důležité pro budoucnost NATO jako byly v roce 1956, i když během let se nestaly absolutním pravidlem.
På den belgiske udenrigsminister Pierre Harmels initiativ besluttede de allierede i 1966 at "studere de fremtidige opgaver, som Alliancen står overfor . med henblik på at styrke Alliancens rolle for varig fred". Denne studie afspejlede den samme ånd som komiteen fra 1956, men den var bredere i tilgang og mere fremadrettet. Ligesom vismændenes rapport vurderede den, at "Praksis med ærlige og rettidige konsultationer bør styrkes og forbedres." Men ansporet af Vesteuropas øgede økonomiske styrke og af en større inddragelse af de mindre allierede i atomare diskussioner, inddrog Harmel-rapporten både militære og politiske spørgsmål. Dens hovedbudskab var, at NATO burde arbejde for afspænding såvel som opretholdelse af sit forsvar mod en fortsat farlig Warszawapagt. Vismændenes råd kan genfindes i Harmel-rapporten. Selvom de ikke altid er blevet fulgt, er politiske konsultationer lige så vigtige for NATO's fremtid i 2006, som de var det i 1956.
Belgia välisministri Pierre Harmeli algatusel otsustasid liitlased 1966. aastal „uurida alliansi ees seisvaid tulevikuülesandeid... et tugevdada allianssi kui püsiva rahu vahendajat”. Ehkki mainitud uurimistöö järgis 1956. aasta komitee vaimu, oli see suurema ulatusega ja selgema suunitlusega. Nagu nn tarkade aruanne, kinnitas seegi: „Otsekoheste ja õigeaegsete konsultatsioonide tava tuleb süvendada ja täiendada.” Kuid saanud julgust Lääne-Euroopa majandusliku võimsuse kasvust ja väiksemate liitlaste ulatuslikumast sekkumisest tuumavaidlustesse, hõlmas Harmeli aruanne niihästi sõjalisi kui ka poliitilisi küsimusi. Tema peasõnum oli õhutada NATOt liikuma nii pingelõdvenduse poole kui ka säilitama oma kaitsejõudusid ikka veel ohtliku Varssavi pakti vastu. Harmeli aruandest võib leida „tarkade komitee” nõuandeid. Kuigi neist pole aastate jooksul mitte alati kinni peetud, võib öelda, et NATO tuleviku seisukohalt on poliitilised konsultatsioonid 2006. aastal niisama tähtsad kui 1956. aastal.
Á sama tíma dró stríðið í Víetnam ekki aðeins úr hernaðarmætti Bandaríkjamanna í Evrópu heldur einnig úr áliti bandalagsþjóðanna á Bandaríkjunum. Hollenskir og skandínavískir embættismenn höfðu forystu í gagnrýni árið 1965 á þátttöku Bandaríkjamanna í átökum í Suðaustur Asíu, en starfsfélagar þeirra frá Þýskalandi og Bretlandi létu lítt í sér heyra. Smærri þjóðirnar þrýstu líka á stærri bandalagsþjóðirnar að leggja meiri áherslu á slökunarstefnu og minni á varnir, og í afstöðu þeirra bar á krafti og sjálfstrausti sem þær höfðu ekki tíu árum áður.
V tom istom čase vojna vo Vietname nielen odčerpávala zdroje USA v Európe, ale tiež znižovala jeho postavenie medzi spojencami. Holandskí a škandinávski predstavitelia v roku 1965 v Rade najviac kritizovali angažovanosť USA v juhovýchodnej Ázii, zatiaľ čo ich nemeckí a britskí kolegovia zostávali relatívne ticho. Malé krajiny taktiež tlačili na väčších spojencov, aby venovali väčšiu pozornosť politike uvoľňovania a menej obrane. Robili tak s energiou a presvedčením, ktoré pred desiatimi rokmi nemali.
Na pobudo belgijskega zunanjega ministra Pierra Harmela so se zaveznice leta 1966 odločile “proučiti prihodnje naloge, s katerimi se sooča zavezništvo … da bi okrepili zavezništvo kot dejavnik trajnega miru”. Čeprav je bila ta študija v duhu odbora iz leta 1956, pa je bila po obsegu širša, po usmeritvi pa jasnejša. Podobno kot Poročilo modrecev je ugotovila, da “je treba prakso odkritih in pravočasnih posvetovanj poglobiti in izboljšati.” A opogumljeno zaradi rastoče gospodarske moči zahodne Evrope in večjega vključevanja manjših zaveznic v jedrske razprave je Harmelovo poročilo zajelo vojaška, pa tudi politična vprašanja. Njegovo glavno sporočilo je bil poziv Natu, naj se osredotoči na popuščanje napetosti ter ohranjanje obrambe pred še vedno nevarnim Varšavskim paktom. Nasvet modrecev je mogoče najti tudi v Harmelovem poročilu. Četudi političnega posvetovanja v preteklih letih niso vedno dosledno izvajali, pa ostaja leta 2006 za Natovo prihodnost enako pomembno, kot je bilo leta 1956.
Aynı zamanda Vietnam Savaşı da sadece ABD’nin Avrupa’daki kaynaklarını kurutmakla kalmıyor, aynı zamanda Müttefikler arasındaki statüsünü de azaltıyordu. 1965’te Hollanda ve İskandinav makamları Konsey’de Amerika’nın Güneydoğu Asya’daki varlığını eleştirmekte başı çekerlerken, Almanya ve Birleşik Krallık sessiz kalıyordu. Aynı zamanda küçük uluslar 10 yıl önce sahip olmadıkları bir canlılık ve güvenle büyük müttefiklere savunmadan ziyade detant üzerinde durulması için baskı yapıyorlardı.
Pēc Beļģijas ārlietu ministra Pjēra Harmela iniciatīvas sabiedrotie 1966.gadā izlēma “pētīt nākotnes uzdevumus, ar kuriem būs jāsastopas aliansei ... lai stiprinātu aliansi kā ilgstoša miera faktoru”. Lai gan šis pētījums saskanēja ar 1956.gada komitejas atzinumiem, tas bija plašāks pēc apjoma un konkrētāks virzībā. Tāpat kā Triju gudro ziņojumā, arī šeit tika konstatēts, ka “godīgas un savlaicīgas konsultēšanās prakse ir jāpadziļina un jāuzlabo.” Tomēr Rietumu Eiropas Savienības augošā ekonomiskā potenciāla un lielākas mazo sabiedroto līdzdalības ar kodolieročiem saistītās diskusijās iedrošināts, Harmela ziņojums aptvēra ne tikai militāros, bet arī politiskos jautājumus. Tā galvenā doma bija mudināt NATO virzīties uz détente, kā arī saglabāt aizsardzību pret aizvien vēl bīstamo Varšavas paktu. Triju gudro sniegto padomu var atrast Harmela ziņojumā. Lai arī ne vienmēr īstenots gadu gaitā, politisko konsultāciju process joprojām ir svarīgs NATO nākotnei 2006.gadā, tāpat kā tas bija 1956.gadā.
Водночас війна у В’єтнамі не тільки відбирала ресурси США у Європи, але і погіршувала позицію США в Альянсі. У 1965 році представники Нідерландів та скандинавських країн у Північноатлантичній раді виступали з критикою дій США в Південно-Східній Азії, в той час як їхні колеги з Німеччини і Сполученого Королівства займали поміркованішу позицію. Малі країни Альянсу також чинили тиск на великі держави, вимагаючи приділяти більше уваги питанням розрядки і менше – питанням оборони, і робили це з упевненістю і енергією, яких їм бракувало десять років тому.