zwitserse – -Translation – Keybot Dictionary

Spacer TTN Translation Network TTN TTN Login Deutsch Français Spacer Help
Source Languages Target Languages
Keybot 2 Results  www.xperimania.net
  Toevallige ontdekkingen  
De klittenbandsluiting is in 1941 uitgevonden door George de Mestral, een Zwitserse ingenieur. Hij kreeg het idee toen hij eens goed keek naar de klitten die maar aan zijn kleren en het haar van zijn hond bleven hangen als ze in de Alpen wandelden.
O Velcro foi inventado em 1941 por George de Mestral, um engenheiro suiço. A ideia surgiu-lhe quando observava de perto as badanas que ficavam presas à sua roupa e ao pêlo do cão, quando caminhavam nos Alpes. Examinou-as ao microscópico e decidiu inventar um único material que copiasse o gancho microscópico das badanas. Embora de Mestral no início encontrasse resistência e até ironia, ele manteve a sua ideia. Por tentativa e erro, constatou que o plástico quando cosido sob luz infravermelha formava ganchos pequenos mas resistentes, e que facilmente se ligavam a tecido de plástico mais suave e aveludado. Sabias que de Mestral chamou à sua invenção Velcro a partir das palavras francesas velours (que significa veludo) e crochet (gancho)?
Ο συνδετήρας Velcro εφευρέθηκε το 1941 από τον George de Mestral, έναν Ελβετό μηχανικό. Η ιδέα του ήλθε στο μυαλό όταν παρατήρησε προσεκτικά τα περτσίνια που κρατούσαν κολλημένα τα ρούχα του και τις τρίχες του σκύλου του όταν περπατούσε στις Άλπεις. Παρατήρησε the burrs με ένα μικροσκόπιο και αποφάσισε να σκαρώσει ένα μοναδικό συνδετήρα πανομοιότυπο με τα μικροσκοπικά άγκιστρα του περτσινιού. Αν και ο de Mestral αρχικά αντιμετωπίστηκε με δυσπιστία και γέλιο, έμεινε κολλημένος στην ιδέα του. Μετά από προσπάθειες και λάθη, αναγνώρισε ότι το νάιλον όταν υποβάλλονταν σε υπέρυθρη ακτινοβολία σχηματοποιούσε μικρά αλλά σκληρά άγκιστρα, που εύκολα προσκολλούνταν σε πιο μαλακά βελούδινα νάιλον υφάσματα. Γνωρίζετε ότι ο de Mestral ονόμασε την εφεύρεσή του Velcro από τις Γαλλικές λέξεις velours (που σημαίνει βελούδο) και crochet (άγκιστρο);
Закачалката-щипка за дрехи Велкро била изобретена през 1941 година от Джордж де Местрал, швейцарски инженер. Идеята му дошла след като внимателно изучил семенцата от репей, които постоянно залепвали с кукичките си по дрехите му и по козината на кучето му при техните разходки в Алпите. Той разгледал под микроскоп семенцата и решил да разработи уникална закопчалка, която да копира микроскопичните кукички на семенцата от репей. Въпреки, че де Местрал в началото срещнал неразбиране и дори присмех, той бил запленен от идеята си. След много проби и грешки той установил, че найлонът, обработван с инфрачервена светлина, образува тънки, но здрави кукички, които лесно се прилепват към по-гладки, кадифено меки найлонови тъкани. Знаете ли, че де Местрал нарекъл своето откритие Велкро по името на френската дума за кадифе "велве" и "кроше" (кукичка)?
Suchý zip vyvinul v roce 1941 švýcarský inženýr George de Mestral. Nápad dostal, když si prohlížel ostnaté plody, které se mu při procházkách v Alpách neustále zachycovaly na oblečení a jemu psovi v srsti. Prozkoumal plody pod mikroskopem a rozhodl se, že vyrobí unikátní zapínání, podobné mikroskopickým háčkům na zmiňovaných ostnatých plodech. Mestralův nápad se nejprve setkal s odporem, ba dokonce posměchem kolegů, on se ho však nevzdal. Metodou pokusů a omylů zjistil, že pokud se s nylonem pracuje pod infračerveným světlem, vytváří se na něm drobné, ale pevné háčky, které se snadno zachycují za měkčí, sametově hebký nylon. Věděli jste, že jméno Velcro, jak Mestarl svůj vynález pojmenoval, je složeno z prvních slabik francouzských slov velours (samet) a crochet (háček)?
Velcro lukning blev opfundet i 1941 af George de Mestral, en schweizisk ingeniør. Han fik idéen efter at have set grundigt på de burrer, der sad fast på hans tøj og i pelsen på hans hund, når de gik tur i Alperne. Han undersøgte burrerne i et mikroskop og besluttede at udforme en unik lukkemekanisme, der efterlignede burrernes mikroskopiske kroge. Selvom de Mestral først blev mødt af modstand og latter, svigtede han ikke sin idé. Ved at prøve sig frem fandt han ud af, at nylon, når det blev syet under infrarødt lys, formede bittesmå men seje kroge, der let fastgjorde sig selv til blødere, fløjsagtigt nylonstof. Vidste du, at de Mestral kaldte sin opfindelse Velcro efter de franske ord velours (som betyder fløjl) og crochet (krog)?
Velcro takjapaela leiutas 1941. aastal Šveitsi insener George de Mestral. Talle tuli see mõte, kui ta Alpides kõndides oma riiete ning koera karvade külge kinni jäänud takjaid lähemalt vaatlema hakkas. Ta uuris takjaid mikroskoobi all ning otsustas töötada välja ainulaadse nakkuva kinniti, mille osad jäljendaksid takjate mikroskoopilisi konkse. Kuigi de Mestrali idee leidis alguses vastuseisu ning seda võeti isegi naljana, jäi ta endale kindlaks. Katse-eksituse meetodil tegi ta kindlaks, et kui nailonit õmmelda infrapuna valguse all, moodustuvad materjalile tillukesed, kuid tugevad, konksud, mis kinnituvad hõlpsasti pehmemate, sametiste nailonkangaste külge. Kas teadsite, et de Mestral pani sellele leiutisele nimeks Velcro prantsusekeelsete sõnade velours (samet) ja crochet (konks) järgi?
Velcro-tarranauhan keksi vuonna 1941 George de Mestral, sveitsiläinen insinööri. Hän sai ajatuksen katsoessaan lähempää takiaisia, jotka tarttuivat hänen vaatteisiinsa ja koiran turkkiin hänen kävellessään Alpeilla. Hän tutki takiaisia mikroskoopilla ja päätti valmistaa ainutlaatuisen kiinnitysmenetelmän, joka jäljittelisi takiaisten mikroskooppisen pienia koukkuja. Vaikka de Mestral sai ensin kohdata vastustusta ja nauruakin, hän piti kiinni ajatuksestaan. Yrityksen ja erehdyksen kautta hän oivalsi, että infrapunavalossa ommeltuun nyloniin muodostui pieniä mutta kestäviä koukkuja, jotka kiinnittyivät helposti pehmeämpään, samettiseen nylonkankaaseen. Tiesitkö, että de Mestral nimesi keksintönsä Velcroksi ranskan sanojen velours (sametti) ja crochet (koukku) mukaan?
A tépőzárat George de Mestral svájci mérnök találta fel 1941-ben. Az ötlet egy erdei séta közben jutott az eszébe, amikor is jobban szemügyre vette az Alpokban a ruhájába és kutyája bundájába ragadt bogáncsokat. Mikroszkóppal megvizsgálta és elhatározta, hogy a bogáncs horgaihoz hasonló, egyedülálló „textilzárat” készít. Mestral kezdetben ellenállásba ütközött, sőt ki is nevették ötletéért, mégis ragaszkodott elhatározásához. Számos próbálgatás után észrevette, hogy az infravörös fény alatt varrt nylonon apró de erős kampók képződnek, melyekkel könnyen hozzátapad finomabb, bársonyos nylon anyagokhoz. Tudtad, hogy Mestral a találmányát velours francia szó után Velcro-nak a nevezte el, melynek jelentése bársony és horgolótű?
1941m. kibius segtukus išrado šveicarų inžinierius George de Mestral. Ši mintis jam kilo, kai vaikščiodamas Alpėse, jis atkreipė dėmesį į prikibusias prie jo rūbų ir šuns kailio varnalėšas. Varnalėšas jis apžiūrėjo per mikroskopą ir nusprendė sukonstruoti unikalų, imituojantį varnalėšos mikroskopinius kabliukus segtuką. Nors pradžioje de Mestral išradimui visi priešinosi ir netgi juokėsi, jis savo idėjos neatsisakė. Bandydamas ir mokydamasis iš klaidų jis išsiaiškino, kad siuvant nailoną, apšviestą infra raudonais spinduliais, susidaro maži, bet kieti kabliukai, kurie lengvai kimba prie minkštesnio, aksominio nailoninio audinio. Ar žinote, kad de Mestral pavadino savo išradimą „Velcro”. Tai žodis sudarytas iš prancūziškų žodžių „velours” (velvetas) ir „crochet” (kablys)?
Banda Velcro a fost inventată de către inginerul elveţian George de Mestral în 1941. Ideea i-a venit în timpul drumeţiilor sale prin Alpi, după ce a studiat cu atenţie achenele brusturelui, care lui i se agăţau de haine, iar câinelui de blană. A examinat achenele la microscop şi a decis să creeze un sistem de închidere care să copieze cârligele microscopice ale acestora. Deşi, la început, invenţia lui Mestral a fost întâmpinată cu răceală sau chiar cu ironii, el nu a renunţat la ea. Experimentând cu diverse materiale, a descoperit că nailonul cusut sub lumină infraroşie formează nişte cârlige mici, dar rezistente, care se agaţă cu uşurinţă de o ţesătură catifelată din nailon. Ştiaţi că Mestral şi-a numit invenţia Velcro, combinând cuvinte din limba franceză: velours (catifea) şi crochet (cârlig)?
Suchý zips vynašiel švajčiarsky inžinier George de Mestral v roku 1941. Tento nápad dostal, keď si začal lepšie všímať bodliaky, ktoré sa neustále lepili na jeho oblečenie a na srsť jeho psa počas prechádzky v Alpách. Svojím mikroskopom preskúmal tieto bodliaky a rozhodol sa navrhnúť unikátny zips, ktorý pozostával z kópií mikroskopických háčikov bodliaka. De Mestral zo začiatku čelil odmietaniu a dokonca aj výsmechu, avšak nevzdal sa svojho nápadu. Rozhodol sa ísť metódou pokusov a omylov, čo ho priviedlo k zisteniu, že keď je nylón prišívaný a pôsobí naň infračervené svetlo, vytvárajú sa drobné, ale tvrdé háčiky, ktoré sa ľahko prichytávali na jemnejšiu, zamatovú tkaninu. Vedeli ste, že de Mestral pomenoval svoj vynález Velcro podľa francúzskych slov velours(znamená zamat) a crochet (háčik)?
Sprijemalni trak (velcro) je leta 1941 odkril švicarski inženir George de Mestral. Idejo je dobil zatem, ko si je podrobneje ogledal bodičaste kolute, ki so se v Alpah prijemali na njegova oblačila in kožuh njegovega psa. Bodičaste kolute si je ogledal po mikroskopom in se odločil, da bo razvil edinstven sprijemalni trak, ki bo kopiral mikroskopske kaveljce bodičastega koluta. Čeprav je de Mestral sprva naletel na odpor in celo posmehovanje, ni odstopil oid svoje ideje. Po mnogih poskusih in napakah je ugotovil, da najlon, prerezan z infrardečo lučjo, tvori majhne, a močne kaveljce, ki se zlahka oprimejo na mehkejše in bolj žametne najlonske tkanine. Ali ste vedeli, da je de Mestral svoj izum poimenoval "velcro" po francoskih besedah velours (žamet) in crochet (kavelj)?
Kardborreknäppningen uppfanns 1941 av George de Mestral, en schweizisk ingenjör. Han fick idén sedan han tittat närmare på de kardborrar som hela tiden fastnade på hans kläder och i pälsen på hans hund när de vandrade i Alperna. Han undersökte kardborrarna med ett mikroskop och bestämde sig för att uppfinna en knäppanordning som efterliknade kardborrens mikroskopiska hakar. Trots att de Mestral först stötte på motstånd och till och med blev utskrattad höll han fast vid sin idé. Genom att pröva sig fram insåg han att när nylon syddes under infrarött ljus bildades mycket små men starka hakar som lätt fastnade på mjukare, sammetsliknande nylontyg. Visste du att de Mestral kallade sin uppfinning Velcro efter de franska orden ”velours” (som betyder sammet) och ”crochet” (hake)?
Līp slēdzēju izgudroja 1941. gadā George de Mestral, Šveices inženieris. Ideja par to viņam ienāca prātā, kad viņš bija rūpīgi apskatījis dadžus, kas lipa klāt pie viņa drēbēm un suņa spalvām, ceļojot pa Alpiem. Viņš izpētīja tos ar mikroskopu un nolēma izgudrot unikālu aizdari, kas būtībā bija dadža mikroskopisko āķīšu kopija. Lai gan de Mestral vispirms sastapās ar pretestību un apsmieklu, viņš palika pie savas idejas. Mēģinot un kļūdoties, viņš saprata, ka neilons novietots zem infrasarkanās gaismas veidoja sīkus, bet stiprus āķīšus, kuri viegli pieķērās pie mīksti samtaina neilona auduma. Vai jūs zinājāt, ka de Mestral nosauca savu izgudrojumu pēc franču vārdiem velours (kas nozīmē samts) un crochet (cilpa)?
Il-qfil tal-Velkro kien ivvintat fl-1941 minn George de Mestral, inġinier Żvizzeru. L-idea ġietu meta ta ħarsa fil-fond lejn iż-żerriegħa mxewwka li kienet teħel ma’ ħwejġu u mal-pil tal-kelb tiegħu meta kienu jimxu fl-Alpi. Huwa eżamina ż-żerriegħa taħt mikroskopju u ddeċieda li joħloq qfil uniku li kien jikkopja l-ganċijiet mikroskopiċi ta’ din iż-żerriegħa. Għalkemm de Mestral għall-ewwel iltaqa’ ma’ reżistenza u saħansitra żufjett, huwa żamm ma’ l-idea tiegħu. Ipprova ħafna drabi u fl-aħħar induna li n-nylon meta meħjut taħt dawl infra-aħmar jifforma ganċijiet irqaq imma b’saħħithom, li kienu jeħlu faċilment ma’ tessut tan-nylon aktar morbidu u bellusi. Kont taf li de Mestral semma l-invenzjoni tiegħu Velkro wara l-kliem Franċiż velours (li tfisser bellus) u crochet (ganċ)?
  Toevallige ontdekkingen  
Het idee van cellofaan, het populairste doorzichtige plastic verpakkingmateriaal, kwam op bij de Zwitserse textielingenieur Jacques Brandenberger toen hij in een restaurant zat. Nadat een van de gasten een fles wijn over het tafellaken had omgegooid, ging hij terug naar zijn laboratorium in de overtuiging dat hij een manier zou ontdekken om een helder laagje op doek aan te brengen, waardoor het waterdicht zou worden.
A ideia do celofane, a película transparente de plástico mais conhecida, surgiu ao engenheiro têxtil suíço Jacques Brandenberger quando estava sentado num restaurante. Depois de um cliente ter entornado uma garrafa de vinho sobre uma toalha, voltou para o seu laboratório convencido que descobriria um modo de aplicar uma película transparente à toalha, tornando-a impermeável. Fez a pesquisa com diferentes materiais e eventualmente aplicou líquido pegajoso à toalha. A experiência fracassou porque a toalha ficou demasiado rija e quebradiça. No entanto, Brandenberger verificou que a capa que escamava numa película transparente podia ter outras aplicações. Por volta de 1908, desenvolveu uma máquina que produzia folhas de celulose transparente que comercializou como celofane.
Η ιδέα του σελοφάν , του πιο καθαρού πλαστικού περιβλήματος, βγήκε από το μυαλό του Ελβετού μηχανικού υφασμάτων του Jacques Brandenberger ενώ καθόταν σε ένα εστιατόριο. Όταν είδε έναν πελάτη να ρίχνει το μπουκάλι του κρασιού και να λερώνει το τραπεζομάντιλο, γύρισε στο εργαστήριό του πεπεισμένος ότι θα έβρισκε τρόπο να εφαρμόσει μια καθαρή μεμβράνη στο ύφασμα , ώστε να γίνει αδιάβροχο. Το πείραμα απέτυχε καθώς το ύφασμα έγινε δύσκαμπτο και εύθραυστό. Ο Brandenberger όμως παρατήρησε ότι περίβλημα μετατράπηκε σε μια διαφανή μεμβράνη που μπορούσε να έχει άλλες εφαρμογές. Ως το 1908 ανέπτυξε μια μηχανή που μπορούσε να παράγει διαφανή φύλλα βισκόζη τα οποία έδωσε στο εμπόριο ως σελοφάν.
Идеята за целофана, най-популярната прозрачна опаковка, осенила швейцарския текстилен инженер Жак Бранденбергер докато си седял в ресторанта. След като един клиент разлял бутилка вино върху покривката, той се върнал в лабоораторията си, убеден, че ще открие начин да наложи прозрачен филм върху тъкани, който да ги прави водоустойчиви. Той провел изследвания с различни материи и накрая наложил тъкан с течна вискоза. Експериментът пропаднал, тъй като материята се оказала прекалено твърда и чуплива. Все пак Брандербергер отбелязал, че покритието се бели във вид на прозрачен филм, който би могъл да има други приложения. През 1908 година той конструирал машина за производство на прозрачни вискозни листове, които той обозначил с името целофан.
Nápad vyrobit celofán, dnes nejoblíbenější průhledný plastový obal, dostal švýcarský textilní inženýr Jacques Brandenberger, když seděl v restauraci. Pozoroval hosta, který polil ubrus vínem, a poté se vrátil do své laboratoře s rozhodnutím přijít na způsob, jak na textilii aplikovat průhlednou folii a ochránit ji tak před poškozením tekutinou. Zkoumal různé materiály a nakonec na látku aplikoval tekutou viskosu. Pokud příliš úspěšný nebyl, neboť takto potažená tkanina byla příliš tuhá a lámala se. Brandenberger si však všiml, že z povrchu se odlupuje průhledná folie, která by mohla být využita pro jiné účely. V roce 1908 představil stroj na výrobu průhledné viskosové folie, kterou začal prodávat pod názvem celofán.
Idéen om cellofan, det mest populære klare plastikindpakningspapir, fik den schweiziske tekstilingeniør Jacques Brandenberger, da han sad på en restaurent. Efter en kunde spildte en flakse vin på dugen tog han tilbage til sit laboratorie overbevist om, at han ville opdage en måde at komme klar film på stof for at gøre det vandtæt. Han undersøgte forskellige slags materialer og påførte tilsidst flydende viscose på stof. Eksperimentet mislykkedes fordi stoffet blev for stift og skørt. Imidlertid så Brandenberger at overfladen kunne skrælles af i en gennemsigtig film, der måske kunne bruges til andre ting. I 1908 udviklede han en maskine, der kunne producere gennemsigtige viscose stykker, som han kladte cellofan.
Populaarseima läbipaistva pakkematerjali ehk tsellofaani idee turgatas Šveitsi tekstiiliteadlasele Jacques Brandenbergerile, kui ta parasjagu restoranis istus. Pärast seda, kui üks restorani külastajatest ajas laualinale pudeli veini, suundus ta oma laborisse veendumusega, et avastab mooduse läbipaistva kile riidele kandmiseks, muutes viimase seeläbi veekindlaks. Ta katsetas erinevate materjalidega, kuid lõpuks lisas riidele vedelat viskoosi. Katse nurjus, sest riie muutus liiga jäigaks ja hapraks. Brandenberger pani aga tähele, et kihti oli võimalik läbipaistva kilena eemaldada ning muudel otstarvetel rakendada. 1908. aastaks töötas ta välja masina, millega oli võimalik toota läbipaistvaid viskooslehti, mida ta turustas tsellofaani nime all.
Ajatus sellofaanista, suosituimmasta muovikelmusta, tuli sveitsiläiselle tekstiili-insinöörille Jacques Brandenbergerille hänen istuessaan ravintolassa. Erään asiakkaan kaadettua viinipullon pöytäliinalle Brandenberger meni laboratorioonsa vakuuttuneena siitä, että keksisi keinon pinnoittaa kankaan läpinäkyvällä kerroksella, niin että se olisi vesitiivis. Hän kokeili erilaisia materiaaleja ja päätyi lopulta nestemäiseen viskoosiin. Kokeilu epäonnistui, sillä kankaasta tuli liian jäykkää ja haurasta. Brandenberger huomasi kuitenkin, että pinnoite kuoriutui irti kankaasta läpinäkyvänä kelmuna, jolla saattoi olla muita käyttötarkoituksia. Vuoteen 1908 mennessä hän kehitti läpinäkyvää viskoosikelmua tuottavan koneen, ja markkinoi kelmua sellofaanin nimellä.
A celofánnak, a legnépszerűbb műanyag csomagolóanyagnak az ötlete egy svájci textilmérnöknek, Jacques Brandenbergernek a fejéből pattant ki miközben egy étteremben üldögélt. Miután egy vendég kiöntött egy üveg bort az asztalterítőre, laboratóriumába azzal az eltökélt szándékkal tért vissza, hogy az abroszt egy átlátszó bevonattal vízállóvá teszi. Különböző anyagokkal kísérletezett, és végül átlátszó viszkózát használt. Nem vált be az eredmény, mivel az anyag merev és törékeny lett. Brandenberger ugyanakkor felismerte, hogy a levált, átlátszó rétegnek más funkciója is lehet. 1908-ra kifejlesztett egy olyan gépet, mely átlátszó viszkóz lapokat gyártott, ezeket celofánnak nevezte el.
Idėja sukurti celofaną- populiariausią plastmasinę vyniojamą medžiagą – gimė Šveicarų tekstilės inžinieriui Jacques Brandenberger lankantis restorane. Kai lankytojas išpylė vyną ant staltiesės, jis grįžo į laboratoriją įsitikinęs, kad suras būdą, kaip skaidrę plėvelę priklijuoti prie audeklo, kad pastarasis taptų neperšlampamas. Jis atliko bandymus su įvairiomis medžiagomis ir pagaliau audinį padengė skysta viskoze. Eksperimentas nepavyko, nes audinys sukietėjo ir ėmė lūžinėti. Tačiau Brandenberge pastebėjo, kad ši danga lupasi ir gaunamą permatomą plėvelę galima pritaikyti kitur. Iki 1908m. jis sukūrė įrenginį, gaminantį permatomas viskozės plėveles, kurias jis pavadino celofanu.
Ideea de celofan, cel mai popular ambalaj din material plastic transparent, i-a venit inginerului textilist elveţian Jacques Brandenberger atunci când lua masa într-un restaurant. După ce un client a vărsat o sticlă de vin pe faţa de masă, s-a întors în laborator convins că va descoperi o modalitate de a aplica o folie transparentă pe pânză, astfel încât să devină impermeabilă. A experimentat cu diferite substanţe, iar într-un final a folosit viscoză. Experimentul a fost un eşec deoarece pânza devenea prea rigidă şi casantă. Totuşi, Brandenberger a observat că stratul de viscoză se exfolia într-o folie transparentă, care putea fi folosită în alte aplicaţii. În 1908, a creat un utilaj de producere a viscozei transparente, pe care a comercializat-o sub numele de „celofan”.
Nápad s celofánom, najobľúbenejším priehľadným umelohmotným obalovým materiálom, dostal švajčiarsky textilný inžinier Jacques Brandenberger, keď sedel v reštaurácii. Po tom, čo videl, ako jeden zákazník rozlial fľašu vína na obrus, vrátil sa do svojho laboratória v presvedčení, že objaví spôsob ako naniesť priehľadnú vrstvu na látku, ktorá by sa takto stala nepremokavou. Počas svojho výskumu preveril rôzne materiály až nakoniec sa rozhodol naniesť tekutú viskózu na látku. Tento pokus zlyhal vzhľadom na to, že látka veľmi stuhla a začala sa lámať. Brandenberg si však všimol, že tento povlak sa odlupoval v podobe priehľadného filmu, ktorý sa mohol využiť na rôzne iné spôsoby. Do roku 1908 sa mu podarilo vymyslieť stroj, ktorý dokázal vyrábať priehľadné viskózové vrstvy, ktoré dostali meno celofán.
Ideja o celofanu, najpriljubljenejšem prosojnem plastičnem papirju za ovijanje, se je švicarskemu tekstilnemu inženirju Jacquesu Brandenbergerju porodila medtem, ko je sedel v restavraciji. Zatem ko je ena izmed strank polila steklenico vina po prtu, je odšel nazaj v laboratorij, odločen, da bo odkril način za nanos prosojnega vodoodpornega filma na prte. Raziskoval je različne materiale in končno na prt nanesel tekočo viskozo. Eksperiment ni bil uspešen, saj je prt postal preveč trd in lomljiv. Brandenberger pa je opazil, da se je premaz lupil s prta kot transparenten film, ki bi ga lahko uporabili za kaj drugega. Do leta 1908 je razvil napravo za izdelovanje transparentnih viskoznih lističev, ki jih je poimenoval celofan.
Idén till cellofan, det populära genomskinliga förpackningsmaterialet, fick den schweiziske textilingenjören Jacques Brandenberger när han satt på en restaurant. Efter det att en gäst spillt ut en flaska vin på bordsduken gick ingenjören tillbaka till sitt laboratorium fast besluten att hitta ett sätt att fästa en genomskinlig skyddsfilm på tyg så att det blev vattentätt. Han genomförde undersökningen med olika material och till slut applicerade han flytande viskos på tyg. Experimentet misslyckades eftersom tyget blev för stelt och skört. Men Brandenberger la märke till att beläggningen gick att dra av som en genomskinlig hinna som kanske kunde ha andra användningsområden. 1908 utvecklade han en maskin som kunde producera genomskinliga viskosark som han marknadsförde som cellofan.
Ideja par celofānu, vispopulārāko tīro plastmasas iepakojumu, ienāca prātā Šveices tekstila nozares inženierim Jacques Brandenberger laikā, kad viņš atradās restorānā. Pēc tam, kad kāds viesis izlēja pudeli vīna uz galdautu, viņš devās uz savu laboratoriju, pārliecināts, ka būs atklājis veidu kā pielietot skaidru kārtu audumam, padarot to ūdensnecaurlaidīgu. Viņš vadīja izmeklējumu ar dažādiem materiāliem un visbeidzot pielietoja audumam šķidro viskozi. Eksperiments neizdevās, jo audums kļuva pārāk stīvs un trausls. Neskatoties uz to, Brandenberger ievēroja, ka pārklājums nonāca nost kā caurspīdīga kārta, kurai varēja būt citi pielietojumi. Līdz 1908. gadam viņš izgudroja mašīnu, kas varēja ražot caurspīdīgas viskozes sloksnes, kuras viņš pārdeva kā celofānu.
L-idea tas-selofejn, l-aktar prodott tal-kisi popolari, ġie f’moħħ l-inġinier tat-tessuti Żvizzeru Jacques Brandenberger meta kien bilqiegħda f’ristorant. Wara li klijent waqqa’ flixkun inbid fuq it-tvalja, huwa mar lura fil-laboratorju tiegħu konvint li seta’ jsib mod biex japplika kisja ċara lid-drapp, biex jagħmlu impermeabbli. Huwa wettaq riċerka b’materjali differenti u eventwalment applika l-viskoża likwida lid-drapp. L-esperiment ma rnexxiex għaliex id-drapp sar wisq wieqaf u fraġli. Brandenberger madankollu nnota li l-kisja kienet titqaxxar f’rita trasparenti li setgħet ikollha użi oħra. Sa l-1908 huwa żviluppa magna li setgħet tipproduċi folji ta’ viskoża trasparenti li huwa qiegħed fis-suq bħala selofejn.